Deň 3. Litovsko-Lotyšská hranica prekonaná pešibusom
Pondelok 18.8. Vilnius – Turmantas – Daugavpils – Riga
Vstávame 4:00, robíme párky s čajom a 5:15 opúšťame Vilnius. Počas trojhodinovej cesty som mal v pláne dospať deficit z ranného vstávania, ale to sa nedarilo. 8:00 Prichádzame do Turmantasu, kde zo stanice už je vidieť do Lotyšska. Práve tam niekam mala smerovať naša cesta. Fotíme stanicu, fotíme bývalé colnícke búdky (milujem Schengenský priestor), fotíme si patník z jednej strany Litovský a z druhej Lotyšský. Jak sa tak pri tom fotíme, pristavil sa u nás na bicykli miestny mladík. „Na ktorej strane sa vám pači viac“ žartovne sa pýta ruštinou. Niečo sme mu odblekli, že je nám to jedno, a že plánujeme sa dostať do Daugavpilsu. Na to nám vraví, že máme s ním rýchlo ísť, že za chvílku odchádza autobus. „Pôjde ďalší“, odpovedám... „Pôjde, ale až 14:20“, odpovedá Rus. Podobný časový nátlak som raz zažil v Bukurešti na stanici, ale okrem toho, že to nebola pravda, prišiel som aj o nejaké peniaze, ako províziu za dobrú radu. Avšak teraz sme nemali čo stratiť
, a hlavne ľudia v malých mestečkách majú dušu čistejšiu, ako živle, ktoré sa koncentrujú na hlavných staniciach všetkých hlavných miest sveta. Tak sme sa pripojili k nášmu drugovi. Po dlhej dobe som si oprášil ruštinu a debatovali sme na rôzne témy. Či je vlastne Litovcom alebo Lotyšom. Jednoznačne odpovedal, že Rusom. Tak sa pýtam akým jazykom sa tu v dedine rozpráva najčastejšie. „Ruským“ bola jednoznačná odpoveď. Ďalej sme viedli reči o kultúrnom vyžití v obci. Najväčšia kultúra tu je vraj chodiť na ryby do Lotyšského jazera. Samozrejme úlovok je až druhoradý. Vodka, sex a rock´n roll. Už po chvíľke sme sa nachádzali v Lotyšsku na autobusovej zastávke. Neklamal. Na cestovnom poriadku sa skveli fixkou napísané 4 autobusy a u toho rok 2002.
„Ako sa volá táto dedina?“ pýtam sa.
„Nijak, toto neni dedina“
„Dobre, tak táto obec aký ma názov?“ dobiedzam
„Žiadny, toto je tu len zhluk niekoľkých domov, to nemá ani názov....“ odpovedá náš ruský priateľ.
V tom prichádza autobus, v rámci miestných možností celkom moderný. S veľkým elektronickým nadpisom FLYGBUSS a ikonou lietadla. Hneď mi bolo jasné, že Lotyšská autobusová doprava odkúpila za pár koruniek autobus zo západu, avšak sa ešte nenašiel inžinier, ktorý by bol schopný prepísať smer jazdy z FLYGBUSS na DAUGAVPILS. Ale v týchto končinách to bolo asi jedno. Jediný smer je aj tak len Daugavpils. Z autobusu vystupuje niekoľko ľudí, z toho jedna je mamou nášho ruského druga, ktorú to bol počkať. Naposledy si mávame. Dobrý to človek, aj keď z počiatku najdôveryhodnejšie moc nevyzeral. Keďže je toto konečná zastávka, respektíve koniec sveta, autobusák si dáva 10 minút pauzu a mi potom nastupujeme. Problém. Cestovné sa účtuje v Lotyšských Latoch, no mi máme iba Litovské litasy. V tomto bezejmenóm mieste nemôže byť ani reč o bankomate alebo zmenárni. O chvíľu sa z autobusu ku nám rúti starší pán a platí vodičovi za nás cestovné. Dávam mu teda za nás aspoň 2 USD (toľko myslím, že to v prepočte malo stáť) a za odmenu ho obdarúvame pohľadnicou Bytče, ktorú Jaro mal prichystanú práve pre takúto príležitosť. Usadáme a púšťam sa s týmto čarovným pánom do debaty. Pán Nikita je hrdý vyslúžili vojak červenej armády na dôchodku. V rámci kariéry slúžil vo Vladivostoku, Afganistane, Egypte či v Ghane. Práve Vladivostok nám vrelo doporučoval. Žil tam vyše 14 rokov a chcel tam ostať do konca života. Ako sa začal rútiť sovietský zväz presťahoval sa na poslednú chvíľu sem do Lotyšska, pretože v Litve mal celú rodinu. Uvedomil som si, že táto pohraničná oblasť sa nerozdeľuje ani tak na Litvu a Lotyšsko. Tu je to proste Rusko. Samotný Daugavpils, druhé najväčšie mesto Lotyšska má 95% obyvateľov ruskej národnosti. Pán Nikita mal taktiež niečo čo som mu neuveriteľne závidel. Vlastnil zároveň Lotyšský aj Ruský pas. 
Na tieto dva dokumenty by pán Nikita mohol precestovať bez víz viac než polovicu severnej pologule. Na Lotyšský pas celú EU a myslím že už aj USA a Kanadu a na Ruský zas celý bývalí Sovietský Zväz okrem Gruzínska. Keď sme vystúpili na autobusovej stanici v Daugavpilse, pán Nikita nám ešte ochotne ukázal hlavnú stanicu a taktiež nás previedol centrom mesta a spravil nám miniexkurziu. Holt väčšinové ruské obyvateľstvo malo na mesto taký vplyv, že som sa cítil ako keby 30km od Petrohradu ako v EU. Nemal to na svedomí len všade prítomný ruský jazyk, alebo nadpisy v azbuke. Celková atmosféra, stavby, cestná premávka, oblečenie, trhy, ulice, domy, služby. Všetko. Kto chce navštíviť Rusko a nechce cestovať priďaleko, respektíve nechce sa mu vybavovať veľmi komplikované Ruske víza, nech ide práve do Daugavpilsu. Nikita ešte pred rozlúčením nám dal tip na Daugavpiliskuju Krjeposť (pevnosť), čo sa ukázalo asi ako jeden z najväčších zážitkov našej výpravy. Potom sme sa išli najesť do lokálnej kantíny. Po dlhej dobe som sa dal Rusku národnú „solianku“ a po nej sme odišli na električku, ktorá mala viesť k pevnosti. Mali sme vyše troch hodín času tak prečo niet... Električka sama o sebe vyzerala veľmi zaujímavo hranato a vek mohla mať zrejme väčší ako ja s Jarom dohromady. Lístok nám predala bábuška-konduktorka priamo v električke. Ďalší prípad rusáckej zbytočnej prezamestnanosti . Tento systém verejnej dopravy nemôžete nájsť v Rige, alebo u nás, ale zato v Petrohrade, Moskve, Novgorode, Murmansku to funguje skvelé. Prišli sme na konečnú zastávku. V okolí zastávky 4 chlapi mestských služieb kosili trávu. Vlastne 1 kosil a traja sedeli a fajčili. Cestou sa nám ponúkol pohľad na rieku Daugavu a ponad ňou natiahnutý železničný most. Opäť závan ruskej prezamestnanosti. Na každej strane mosta bola strážna búdka so strážnikom, hoci denne prejdú potom moste 4 vlaky. Cestou sme ich význam čiastočne pochopili, keď sme stretli vysmiatych bezdomovcov vezúcich na káričke kus koľajnice... Prišili sme k pevnosti. Z vonku to ako pevnosť vyzeralo. Vlastne tie hradby neveľké, prerastené trávou. Zaplatili sme vstup 0,2 Lat, čo bolo menej ako cestovné električkou a za ďalších 0,5Lat som si dokúpil informačný leták o krjeposti. Keď sme vošli, stačilo mi tak 2 minúty na z analyzovanie situácie. Kto by očakával pamiatky a kultúrne dedičstvo by zrejme ostal zhrozený a pohoršený, kto však má zmysel pre paradox a recesiu, tak sa tam neuveriteľne vybláznil. Podľa informačnej brožúry história pevnosti vyzerala nasledovne:
Postavená Petrom I. v 18. storočí
Obsadená a vypálená Napoleonovými vojskami
Cvičisko cárskej armády, neskôr červenej
Počas druhej svetovej vojny – koncentračný tábor
po tom opäť kasárne červenej armády, spolu s vysokou školou sovietskeho letectva
Po oslobodení muničný sklad Lotyšskej armády
Od roku 1998 múzeum.
Myslím, že zo všetkých vymenovaných vecí tu okrem hradieb boli iba schátralé kasárne a internáty so zafixovanými vchodmi a porozbíjanými oknami. U nás by do takého objektu bol vstup prísne zakázaný kvôli bezpečnosti, pretože všade bolo rozsypané sklo, zo zeme trčali zhrdzavené roxory a kanále na chodníkoch nemali kryty, lebo ich niekto odvliekol do zberných surovín. Tie kanále boli dokonale prerastené trávou, takže človek kochajúci sa krásou kontroverzného múzea mohol veľmi ľahko do kanálu skĺznuť a zlomiť si nohu. V obrovskom historickom objekte sme videli veľa zaujímavých vecí ako zhorenú a nabúranú áviu, kadibúdku, alebo historickú pivnicu v ktorej nebolo nič okrem trčiacich káblov 230V – už dávno nefunkčných, homlesácky place, alebo živý netopier, ktorý na nás v tme vyletel.
Keďže nič nebolo osvetlené a týchto tmavých bunkrov tam bolo naozaj veľa, bolo to aj pekné dobrodružstvo. Keď sme po dvoch hodinách dostali ku koncu prehliadky, zistili sme, že ďalšia časť múzea je za zadrôtovanou a zavretou bránou. Vracať sa nám taká diaľka nechcela, tak sme skúsili nájsť ešte nejakú cestičku, ktorá by nás vyviedla z tohto bizarného skanzenu. Nakoniec sme sa dostali na miesto, kde síce skanzen pokračoval, ale už tam chodili auta. Tak sme museli podliezť plot z nášho riadne zaplateného múzea, aby sme sa dostali do civilizácie. Prešli sme plot a zisťujeme, že sme stále v múzeu, akurát že tu chodia sem tam auta. Dokonca tu aj bývajú ľudia!!! My však s pocitom, že sme v múzeu si všetko riadne fotíme a kamerujeme. Nakoniec vidíme nejakú bábušku idúcu s taškou zrejme do mesta, tak ju pomaly nasledujeme, snáď nás dostane z tohto nepochopiteľného labyrintu. Podarilo sa. V závese babušky sa dostávame presne ku vrátnici ktorou sme sem prišli. Až neskôr v knižke sa dočítame, že kus tohto múzea osídlili začiatkom roku 1998 sociálne prípady a vznikla tu neoficiálna chudinská štvrť. Preto ju aj vlastne od múzea oplotili, aby zvedaví turisti nenarušovali ľudskú dôstojnosť miestnych občanov. To sme my však nevedeli a nakoniec sme radi, že sme ostali bez ujmy na zdraví a taktiež na fotoaparáte s ktorým sme sa tam v ruke promenádovali. Cestou na vlak ešte kupujem v trafike pre babku magnetku na chladničku. A opäť sa mi vynárajú spomienky z Ruska.
„Máte magnetky na chladničku?“ pýtam sa slušne. Predavačka sucho hodila rukou na miesto kde sa nachádzali... „Túto vás poprosím“, vravím
„Dva a pol lata“, odpovedá
„Nech sa páči“ vravím, bez odpovede mi vracia výdavok na drevenú misku
Hovorím „ďakujem“ na čo nedostávam žiadnu odpoveď, a keď vravím dovidenia, tak to už ma predavačka ani nevníma a ponára sa do svojho rozčítaného módneho časopisu. Holt podľa ruskej kultúry, byť slušný a milý je výrazom slabosti až hlúposti. V Rusku skôr uspejete s buranizmom, chladnosťou a zamračeným výrazom. Potom vyzeráte ako pravý chlap a získate si rešpekt okolia. Z hlavnej Daugavpilskej stanice chodia 4 vlaky za deň na Rigu.
Náš vlak odchádza 13:15, cestou dospávam môj spánkový deficit a 16:50 prichádzame do Rigy. Náš final point celej výpravy. Maťo píše, že príde až o 18:00, tak sa zatiaľ ideme najesť a napiť piva. Stanica v Rige je veľmi pekná a zmodernizovaná. Je to množstvo obchodíkov, obchodov aj supermarket. Stretáme sa s Maťom, ideme niečo nakúpiť na večeru a električkou sa blížime k jeho domu. Maťo nás informuje, že cesta od električkovej zastávke k jeho domu je jedná z najnebezpečnejších v celej Rige. Pohľady na okolité domy mu dávajú za pravdu. Mne to tam pripadalo ako v seriáli Simpsonovci, keď sa prejde cez koľaje a rázom ste v chudobnej štvrti, kde je vždy zamračené, všetko rozpadnuté, schátralé, dosprejované a plné podivných indivíduí. Maťov byt je však zariadený pekne a moderne. Zoznamujeme sa tam so spolubývajúcim Marciom z Brazílie a Jančou z ČR. S Maťom dlho do noci debatujeme o všetkom možnom a zaspávame až hrozne neskoro. Ja s dobrým pocitom, že druhý deň môžem spať do kedy chcem. Prvý krát za túto expedíciu nemusím nastavovať budík. Bol to veľmi náročný a vyčerpávajúci deň, ale stál za to.
Deň 1: Temné Poľsko
Deň 2: Živé Poľsko a slnečná Litva
Deň 3. Litovsko-Lotyšská hranica prekonaná pešibusom
Deň 4: V náručí baltickej metropole
Deň 5: Litovská hrdosť
Deň 6: Návrat plný krásnych pocitov