Poľsko, Litva, Lotyšsko 16.8-21.8.2008

Litva

Lotyšsko

16.8. 2008 Sobota

Za pochmúrneho počasia odchádzame Zr vlakom Skalnica o 16:03 zo Žiliny do Bialsko Bialej.Zamračené počasie nám vyhovuje, lebo po včerajšom úpeku by bolo cestovanie oveľa náročnejšie na výdrž. Prvý dotyk s Poľskom na nás zapôsobil zmiešanými dojmami. Milo prekvapil hudobný festival vo Zwardoni. Avšak jeden z jeho účastníkov v podnapitom stave a s pohárom piva v ruke si pristúpil proti našej vôli do nášho kupé. Komunikácia ako s každým opitým....Prvých 5.min sranda ďalej už len opakoval to isté dookola. Keď sme ho začali ignorovať, zapálil si cigaretu, hoci sme boli v nefajčiarskom kupé. Po cigaretke a ďalšom našom nevšímaní sa porúčal inam. Na našu radosť. O 19:15 prichádzame do Bialsko Bialej.1,5h prestup využívame na prehliadku mesta. Mesto pôsobí ako historický film zachytávajúci vojnovú éru Poľska. Tmavé ošarpané domy, hoci krásne historické, by si zaslúžili rekonštruovať, aby nadobudli vzhľad romantického historického mesta. Napriek chladnému počasiu bolo plné života ľudí rôzneho veku, korzujúcich ulicami či posedávajúcich v kaviarňach. Úprimne povedané - pôsobí ako Žilina pred 15 rokmi. Náš pobyt v tomto meste končíme prehliadkou žel. stanice, ktorá nás prekvapila upraveným interiérom.20:46 odchádzame našim nočným rýchlikom cez celé Poľsko až k litovským hraniciam. Vlak je viac ako poloprázdny, kupé máme len pre seba. Sprievodca nám povolil uzamknutie kupé retiazkou ako prevenciu proti dlhoprstým. Celá cesta vlakom do Augustowa bola tak úplne bezpečná.

17.8. 2008 Nedeľa

Ráno pomerne dobre odpočinutí sme vystúpili v turisticko-kúpeľnom mestečku Augustow. Vďačí tomu hlavne pre výbornú polohu medzi troma jazerami. Centrum mesta je od žel. stanice pomerne vzdialený, no aj tak nám prechádzka po celonočnom cestovaní prišla vhod. Keďže je nedeľa, veľa obyvateľov sa vybralo do miestnych kostolov a tak sú ulice mesta plné ľudí. Námestie pôsobí dosť nevýrazne, oživujú ho len predavači blšieho trhu. Ďalším naším cieľom je jedno z jazier, kde si po ceste schladíme naše nohy. Na pravé poludnie odchádzame do Suwaliek a ďalej do Šestokaj. Je to jediná časť železnice v Litve s našim rozchodom koľajníc. Z dôvodu prechodu časovým pásmom si posúvame ručičky hodiniek o hodinu dopredu. Náš vlak do Vilniusu je pristavený na tom istom peróne, ale už na ruskom rozchode. Vlak sa neustále plní cestujúcimi a my podriemkávame. Vlak svoje 20min.meškanie zapríčinené meškaním nášho vlaku z PKP „spanilou jazdou“ anuluje a do Vilniusu už prichádzame načas o 17:56. Ideme sa ubytovať do hostela, ktorý sme si vyhliadli cez internet. Nachádza sa len asi dve min. od žel .stanice. Hoci cena na nete bola 10E a aj na výklade my platíme 14E za 10-posteľovú izbu. V izbe zisťujeme, že máme – našťastie - len troch spolubývajúcich. Je pomerne veľká s dobre vyriešenými posteľami, prekvapujú nás dva sprchové kúty a dve WC. Všetko čistučké, pekne zariadené. Spoločná kuchyňa zariadená tak, aby batôžkári našli všetko, čo na svojich potulkách potrebujú. Ruksaky dávame do úschovy a vrháme sa do večerného Vilniusu.

Ulica do centra mesta v Petrovi vyvoláva zmiešané pocity, rozkopaná ulica, bezdomovec, špina, chaos...Presne takto sa asi cíti cudzinec po príchode do Bratislavy. No vstupom do historického centra sa pochybnosti rozplývajú. Centrum je vkusne upravené, zreštaurované, plné štýlových kaviarní, predajní, suvenírov .Z mesta dýcha neuveriteľná pohoda.

Prehliadku mesta začíname pri Bráne úsvitu (Aušoros vartai). Je to jediná zachovaná z pôvodne deviatich brán v meste. Mnísi z neďalekého kostola sv. Terezy v roku 1671 zriadili v bráne kaplnku s najposvätnejšou mestskou cirkevnou relikviou Madonou Brány úsvitu (Auštos vartu Marija). Hneď v susedstve svojou oranžovo-šedou fasádou láka k návšteve mohutný barokový kostol sv. Terezy (Šv.Teresés Bažničia). Za okamih nás už púta Brána Basilian s bohato zdobeným priechodom hnedo-krémovej farby. Vedie do bývalého kláštora gréckokatolíckej cirkvi a kostola sv. Trojice. Len o niekoľko sto metrov južnejšie sa nachádza pravoslávny svätostánok miestnej ruskej komunity - kostol sv. Ducha (Šv.Dvasios ceskvé).Vo vnútri uchovávajú rakvy s troma mučeníkmi zo 14.st. Antonom, Ioanom a Eustachiusom. Našu pozornosť upútal aj najnovšie zrekonštruovaný kostol sv. Kazimíra (Šv.Kazimiero bažnyčia) s neobyčajne ružovou fasádou so zvislými pruhmi krémovej farby zo začiatku 17.storočia. Mal pohnutú históriu. Za Napoleona bol skladom obilia, potom pravoslávny kostol po vojne komunisti premenili na múzeum ateizmu a od roku 1987 je katolícky. Oproti je hneď budova Filharmónie s novoklasicistickým priečelím. Bezprostredne za ortodoxným kostolom sv. Nikolaja (Šv. Mikolojaus cerkvé) s bohato zdobenou čelnou fasádou okrovej farby sa nachádza budova Radnice(rotušé). Majestátna budova s bielo natretým priečelím zdobená mohutnými stĺpmi z roku 1799. Radničné námestie (Rotušés aikšté) je prirodzeným centrom spoločenského života, o čom sme sa mohli presvedčiť,  keď tu bola umiestnená veľkoplošná obrazovka, kde prebiehali prenosy z olympiády v Pekingu. Sklenárskou ulicou (Stikliu gatvé) plnou obchodíkov so suvenírmi, jantáru, výrobkami z dreva či textilu sa dostávame na Katedrálne námestie (Katedros aikšté), kde sa týči majestátna na bielo omietnutá Katedrála (Arkikatetedros bazilika), ktorú možno popísať ako „kríženec gréckeho chrámu s poľským divadlom“. Za komunizmu bola múzeom. Hneď vedľa stojí samostatne stojaca zvonica (Arkikatedros varpiné),  ktorá skôr pripomína maják. Na východnom konci námestia je vysoká jazdecká socha zakladateľa mesta litovského veľkokniežaťa Gedimina (1271-1341). Bezprostredne za katedrálou sa nachádza tzv. Dolný hrad (Žemutinés Pilis), ktorý sa od roku 1998 Litovská vláda rozhodla opäť postaviť. Na vrchole stromami zarasteného kopca je Horný hrad (Aukštutines pilis). Jeho jedinou zachovanou časťou je Gediminasova veža (Gedimimo bokstas) osemhranná stavba z červených pálených tehiel. Prechádzame okolo Litovského národneho múzea a mostom cez rieku Neris, kde objavujeme futbalový štadión Žalgarisu Vilnius, ktorý je v dosť úbohom stave. V tejto štvrti sa nachádzajú už moderné výškové budovy. Hneď náprotivným mostom sa vraciame späť do historického centra. Prechádzame okolo prezidentského paláca a na trojuholníkovom námestí si na chvíľku odpočinieme. Potom sa už len prázdnymi úzkymi uličkami presúvame k nášmu hotelu. Máme poslednú možnosť nasať atmosféru tohto zaujímavého mesta.

Vyhladovaní sa po ceste na hostel zastavujeme v supermarkete,  kde si nakupujeme potraviny na večeru a zajtrajší namáhavý deň. Oceňujeme možnosť využitia hostelovej kuchynky a zmorení už o 22:30 usíname.

18.8.2008 Pondelok

Ráno vstávame už  4:30 a čaká nás najzaujímavejší deň výpravy – peší prechod litovsko-lotyšskej hranice. Po rýchlych raňajkách odchádzame vlakom o 5:15 do Turmantasu. Našimi spolucestujúcimi sú len miestni hubári, pretože po oboch stranách železnice sa tiahnu zmiešané borovicovo-brezové lesy. O 7:11 prechádzame Ignalinu. V Jarovi to vyvoláva príjemné spomienky na vlaňajšiu dovolenku v Aukštatskom národnom parku. Až potiaľto mu trasa výpravy bola známa, teraz už netrpezlivo baží po nových zážitkoch. Nateraz naše putovanie po lotyšských železniciach končíme v pohraničnej dedinke Turmantas. Našli sme tu opustené strážne domčeky hraničnej polície, keďže aj pre túto hranicu platia pravidlá Shengenu. Trochu s obavami, čo nás ďalej čaká, v nasledujúcich hodinách prechádzame pešo na lotyšskú stranu. Na naše šťastie sa k nám pripojil jeden miestny mladý muž na bicykli. Dozvedáme sa o možnosti zviesť sa do Daugavpilisu autobusom, čo nám prišlo nesmierne vhod. Za družného rozhovoru s ním absolvujeme celú cestu až k autobusovej zástavke. 24 km vzdialenosť sme teda prekonali autobusom, kde sme spoznali ďalšiu zaujímavú osobu - pána Nikitu. Vymenil nám peniaze, aby sme mali na cestovný lístok, lebo inú menu ako laty nám vodič autobusu nechcel vziať. Celú cestu sa s ním Peťo rozprával, a tak sme sa čo-to dozvedeli o živote v týchto končinách. Jeho služby nám prišli vhod aj v samotnom Daugavpilise, kde nám nachvíľu spravil sprievodcu. Pán Nikita je vyslúžilý vojak na dôchodku. Slúžil vo Vladivostoku, Afganistane, Egypte či v Ghane. Hlboký dojem v nás zanecháva aj prechod riekou Daugava, ktorá pramení v rovnakej oblasti západného Ruska ako Volga a Dneper. Na svojej 1020 km púti preteká Ruskom, Bieloruskom a Lotyšskom vlievajúc sa v Rigskom zálive do Baltického mora. Až do začiatku 20. storočia bola hlavným dopravným koridorom a obchodnou cestou zo severozápadu na juhovýchod a späť. To už ale vchádzame do Daugavpilisu. Je to druhé najväčšie mesto Lotyšska, no až 90 percent obyvateľov je Ruskej národnosti a tak okrem pouličných nápisov v lotyštine sa tu používa hlavne ruština. Aj atmosféra mesta je typicky ruská. Bol tu sústredený ťažký priemysel a rozpadom ZSSR tu nastal obrovský úpadok a nezamestnanosť dosiahla neuveriteľnú úroveň. Na Nikitovu radu sa po teplom obede – polievka solianka a pizzový koláč - vydávame k miestnej pevnosti. Je to uzavreté predmestie s usporiadanou sieťou ulíc lemovaných stavbami z červenej pálenej tehly, opevnenými vežami a trávnatými násypmi. V roku 1812 pevnosť dobili Napoleonovi vojaci a všetky dôležité stavby zničili, takže v súčasnosti sa tu nachádzajú len budovy z pol.19.storočia. Pevnosť prežila celé 20.st., počas 1.sv. vojny ju Rusi opustili bez boja, cez 2.sv. vojnu tu bol koncentračný tábor, po vojne tu až do roku 1990 sídlila Vysoká vojenská letecká škola. Dnes je to jedno z najbizardnejších miest celého Lotyšska, kde tunajšie dlhé ulice lemované rozpadávajúcimi budovami sú sem-tam oživené len neudržiavanou zeleňou či starým hrdzavým delom. Väčšina domov je opustená a vstup je znemožnený pribitými latami. V plotom ohradenej časti žije v rozpadnutých domoch miestne geto. Bolo pre nás veľmi zaujímavé predstavovať si, ako to tu kedysi vyzeralo...

O13:15 opúšťame Daugavpilis a nastupujeme na vlak do Rigy. Cesta je dosť utrpením, lebo všetky miesta na sedenie sú obsadené a tak nemáme možnosť vystrieť unavené kosti. Krajina vonku je viac-menej nemenná, zmiešané borovicovo-brezové lesy, polia na rovine, občas jazero, striedajú sa ľudské obydlia. No únava zatvára naše oči a tak hodný kus cesty prespíme. Do hlavného mesta prichádzame načas o 16:50. S našim priateľom Martinom sa máme stretnúť o 18 h pod veľkými hodinami. Hodinové čakanie si krátime prehliadkou stanice a nákupného centra. Hlad zaženieme gyrosom, smäd pivom. Martin nám trochu primeškal, pretože v meste je práve dopravná špička. Nasleduje radostné zvítanie a električkou odchádzame na jeho byt. Nachádza sa v nie príliš najlepšej štvrti, no nám to vôbec neprekáža. Byt s ním obývajú ešte spolubývajúci Brazílčan Marcel a Češka Janka. Dáme si hneď dobrú sprchu a Martin nám dovtedy na naše prekvapenie prichystal prekvapenie v podobe chutnej večere. Dlho do noci prebiehajú živé rozhovory pri fľaške s jabĺčkovicou.

19.8.2008 Utorok

Ráno si dlhšie pospíme, aby sme zo seba striasli únavu a na obed vyrážame sami do mesta na prehliadku, pretože naši známi odišli už ráno do práce. Našťastie mesto mal možnosť Peťo spoznať už vo februári a tak sa tu už vie orientovať.

Prehliadku mesta začíname pri Pamätníku slobody z roku 1935 a je významnou pripomienkou boja proti nemeckým a sovietským okupantom. Prechádzame mestský park a ponad mestský kanál sa vydávame do srdca starého mesta. Míňame budovu Rigskej opery z roku 1887. Ulicou Kalku iela, ktorá je hlavnou promenádnou triedou, sa dostávame k mestskej Radnici na Radničné námestie (Rätslaukums). Tu sa nachádza najfotografovanejšia dvojica budov Dom čiernych hláv (Melngalvju nams) zo 14.st. Obe časti sa honosia bohato zdobeným priečelím, oknami a sochami. Bola to budova slobodných obchodníkov a už od počiatku priťahovala významných zahraničných návštevníkov mesta 1709- Peter Veľký, 1917 cisár Viliam. Hneď v susedstve sa nachádza nevzhľadná budova múzea okupácie (Latvijas okupacias muzejs). Medzi Radnicou a Domom Čiernych hláv sa nachádza socha legendárneho rytiera Rolanda. Mostom Akmens tilts cez Daugavu sa asi po 400metroch dostávame do bývalého skladišťa, kde v súčasnosti sídli Lotyšské železničné múzeum (Latvijas dzelzcela muzejs), ktoré ako železničiari nemôžeme obísť. V diaľke vidíme monumentálny pamätník Sovietskej éry - Pamätník osloboditeľov Červenej armády, tak si ho ideme pozrieť z blízka. Naše putovanie mestom pokračuje prehliadkou neďalekého pravoslávneho kostola, ktorý nás upútal modrými kopulami. Máme šťastie, je otvorený a tak máme možnosť vidieť jeho pekné ikony. Späť do centra starého mesta sa vraciame mostom Vanšu tilts, z ktorého je skvostný výhľad na strechy a kostolné veže starého mesta. Na konci mosta po pravej strane sa nachádza Rigský hrad (Rigas pils), kde sa nachádza sídlo lotyšského prezidenta. Pôvodná pevnosť je z 13.storočia.V jeho objekte sa nachádzajú aj tri múzea – Zahraničného obchodu, Lotyšských dejín a múzeum Literatúry, divadla a hudby. Úzkou uličkou sa dostávame k trojici ctihodne vyzerajúcich domov známych pod názvom Traja bratia (Tris brali). Prvý z nich je zo začiatku 15.st., zdanlivo padá na svojich dvoch susedov. Stredný dom má elegantný renesančný portál a nachádza sa v ňom múzeum architektúry. Tretí je pomerne nezaujímavý, štíhly, zelený. Hneď v susedstve sa nachádza kostol sv. Jakuba (Jekaba baznica), stavba z červených pálených tehál z 13.storočia, sídlo rímskokatolíckeho biskupa. V samotnom srdci starého mesta sme našli aj Katedrálne námestie (Domalaukums) s mohutnou románskou katedrálou (Rigas Dome).V Pobaltí nie je väčšej katedrálnej stavby ako Rigský dom. S jeho stavbou sa začalo už v roku 1211.Významnou dominantou západnej časti starého mesta je kostol Sv. Petra (Petra baznica) - veľkolepá stavba z pálených červených tehál, jeho trojstupňová veža je významným symbolom mesta. Jej počiatky siahajú do 13. storočia, no súčasnú podobu dostal v 14. storočí. Veža je vysoká 124 metrov. V jej hornej časti je výhliadková veža, no na našu smolu už bola zatvorená.

Prehliadku mesta opäť končíme pri soche Slobody, kde sa máme stretnúť o 18:30 s Martinom. Spolu s ním prišiel aj jeho kolega z práce Anton. Anton veľmi pekne a dobre hovorí po česky a tak sa spolu môžeme zhovárať. Ukázali nám jednu štýlovú krčmičku z éry ZSSR. Pri dobrom pivku sa živo diskutuje...najviac otázok musí zodpovedať Anton ako domáci...Naše sedenie sa pretiahlo asi do 21 h a tak odchádzame autobusom na byt. Ostalo nám ešte pár kvapiek jablkovice a keď sa nám podarilo presvedčiť Antona, aby sa k nám ešte pridal, nálada ešte viac graduje. Vôbec sme nepredpokladali, že bude dnešný deň takto náročný. Pred polnocou sa lúčime s Antonom a my ešte hodný čas debatujeme pri pivku.

20.8.2008 Streda

Je streda ráno a my vstávame skoro ráno 5:30. Vlastne sa dá povedať,  že sme ani nespali. Nasleduje rýchle balenie a 6:15 odchádzame. Rozlúčka s Martinom a Jankou je rýchla a už utekáme na autobus do centra. O 7:00 odchádzame autobusom Eurolines do litovského Šiauliai. Zakupujem lístok za 5,70 Lat. Autobus je pohodlný, no aj tak sa nám nejako točia hlavy...asi to bude tým krátkym spánkom. Prechádzame hranice a po krátkej chvíli nám vodič na naše želanie a radosť zastavuje na križovatke k Hore krížov (Križu kalnas). Po pár desiatkach metrov sa nám v diaľke ukazuje neveľký pahorok, no v skutočnosti sa jedná o významné pútnické miesto. Už v predkresťanskom období bol miestom pohanských rituálov. Pohanské totemy boli však nahradené novým symbolom - kresťanským krížom a ľudia tu začali uctievať Ježiša Krista. Kopec získal význam v rokoch 1831 a 1863 po neúspešnom povstaní proti cárskemu režimu. Ľudia tu začali umiestňovať kríže za svojich padlých či odvlečených obyvateľov. Ani sovietska vláda sa nevedela zmieriť s uctievaním a tak v 60.-tich rokoch ho dala niekoľkokrát zničiť buldozérmi. Na tento čin odpovedali veriaci umiestňovaním nových krížov. V septembri 1993 navštívil kopec Pápež Ján Pavol II. a odvtedy sem putujú tisíce veriacich z Litvy i ostatného sveta.

Aby sme aj my prispeli svojim krížom, z drevenej palice sa Jaro snaží vystrúhať kríž, čo sa po chvíli podarilo. Podpíšeme si ho a umiestňujeme na jeden väčší kríž. Ešte máme pár minút na nákup suvenírov a odchádzame na autobus10:45 do Šiauliai. No ten nám uniká a tak je nutné využiť autostop. Hneď prvé auto nám zastavuje a zvezie nás do mesta. Peter nadviaže družný rozhovor a vodičom a tak nám cesta rýchlo ubehne. Samotné mesto nás nemá čím očariť a tak najväčšiu radosť máme z toho, že sa konečne môžeme naobedovať. Dáme si gyros a pivo a pozeráme basketbalový zápas z olympiády v Pekingu. Je to tu najpopulárnejší šport a tak v čase obeda sú reštaurácie plné fanúšikov. Dokončujeme prehliadku mesta a končíme na žel. stanici. V jej blízkosti sa nachádza skromné železničné múzeum. Tetuška z múzea je rada, že sme zavítali a snaží sa nám čo-to o ňom povedať. Keď sme jej prezradili, že sme železničiari zo Slovenska, museli sme sa jej zapísať do pamätnej knihy. O 13:37 prichádza vlak do Jonavy. Na naše prekvapenie je to klasická rýchliková súprava a tak si sadáme do prázdneho kupé.1,5hodinovú cestu využívame na driemanie a písanie tohto denníka. V Jonave nastupujeme do miestneho autobusu, ktorý vyzerá dosť odstrašujúco a za 1.20 Lit nás zvezie k autobusovému nástupišťu. Tam prestupujeme do minibusu a za 6 Lit sa dostávame do Kaunasu. Na spoznanie mesta máme 7,5 hodiny. Naša prvá cesta vedie na žel. stanicu, kde zakupujeme cestovné lístky na autobus PKP do Varšavy za 67,60 Lit. Keďže je centrum mesta dosť vzdialené, dávame batohy do úschovne (4 Lit.) a na ľahko sa vydávame po nábreží do mesta.

Asi po 45 min. prichádzame pod vrchol Zeleného kopca (Źaliakalnis). Ešte donedávna naň jazdila lanová dráha z 30. rokov min. storočia, no na našu smolu už je odstavená a tak sa po schodoch vydávame na vrchol, odkiaľ sa nám odkrýva kaunaská panoráma.

Mostom Aleksoto tilts cez rieku Nemunas prichádzame k Vytautasovmu kostolu (Vytauto bažinicia). V roku 1399 ho dal postaviť Vytautas Veľký ako poďakovanie za záchranu pred tatárskym vojskom. Počas svojej dlhej histórie zažil viacero potupení, pretože ho premenili na sklad streliva, či skladisko zemiakov...istú dobu bol premenený na pravoslávny chrám. O kúsok ďalej už prechádzame okolo Perkunasovho domu (Perkuno namas). Zaujme nás bohato zdobeným štítom z červených pálených tehál. Slúžil ako snemovňa miestnych obchodníkov. Stojí na mieste, kde sa kedysi nachádzal chrám zasvätený pohanskému bohu hromu. V samom strede starého mesta leží široké Radničné námestie (Rotušes aikté) lemované mestskými domami z 15.-16. storočia. Dominantou celého priestoru je radnica, z jej stupňovitého priečelia sa do výšky 53 m týči majestátna veža. Pre svoj vzhľad dostala prezývku biela labuť. Na južnej strane námestie sa nachádza barokový kostol sv. Trojice. Jeho veže sú zakončené krížmi z liatiny ozdobené slnečnými motívmi. Hneď za kostolom je dôstojne pôsobiaca skupina domov Kaunaského seminára. Na severovýchodnej strane námestia je strohá stavba Katedrály (Katedra basilika) z červených pálených tehál z doby Vytautasa Veľkého. Ulicou Vilnias gatvé sa dostávame až k budove Bývalého prezidentského paláca. V čase, keď bol Kaunas dočasným hlavným mestom Litvy bol Vilnius okupovaný poľským vojskom. Východným smerom od Starého mesta, cez časť známu ako Nové mesto (Nauja miestis), sa vydávame po Triede slobody (Laisvés aleja), širokej ulici lemovanej množstvom obchodov výhradne pre peších turistov. Na jej konci stojí zaujímavá stavba s postriebrenou kupolou kostol sv. Archaniela Michala (Igulos bažnicia) - pravoslávny svätostánok postavený v 90.-tych rokoch 19.stor. pre miestnu vojenskú posádku. Dominuje Námestiu nezávislosti (Nepriklausmybes aikšte). Na jeho severovýchodnom roho stojí moderná budova múzea Mykolase Žilinkase. Priamo pred budovou je mohutná socha od Petrase Mozurasa zobrazujúca odvážne odhaleného muža, ktorá je pre mnohých obyvateľov zdrojom pohoršenia.

Prehliadku mesta končíme v hypermarkete Maxima, kde míňame posledné lyty na nákup sladkostí a aj na zahnanie nášho hladu a smädu. Taktiež nám výborne poslúžil ako úkryt pred dažďom, ktorý sa tu spustil. Nočnými ulicami sa o 22:00 predierame na železničnú stanicu. Je dokonale zrekonštruovaná chránená kamerovým systémom proti bezdomovcom a ostatných indivíduí. O 23:30 vyrážame autobusom, ktorý prevádzkujú Poľské železnice do Varšavy.

21.8.2008 Štvrtok

Po ceste máme dve prestávky na hraniciach a v Bialystoku. O 5:00 sme na stanici Varšava Centralna. Robíme posledné zábery našej výpravy a o 6:00 odchádzame vlakom EC Polónia do Ostravy. Z Ostravy - po dobrom obede v reštaurácii - odchádzame s 20 min. meškaním R Odra do Žiliny. Do cieľa v Žiline sme dorazili 14:30. Tak končíme našu mini výpravu na Pobaltie plnú mnohých pekných zážitkov v zložení Peťo Bayer a Jaro Kremeň.