Deň 4: V náručí baltickej metropole

Utorok 19.8. Riga

Dnešný deň sme mali vyčlenený ako regeneračne- relaxačný a podľa toho aj vstávam tesne pred obedom. Maťo nám nechal kľúče od bytu. Po raňajkách odchádzame na autobusovú stanicu kúpiť si lístky na zajtrajší autobus do Litvoského Šiauliaia, v blízkosti ktorého sa nachádza povestná hora krížov. Z autobusovej stanice sa vyberáme smerom do centra Rigy. Počasie nám praje a to dáva uprostred augusta tejto najväčšej baltickej metropole neopakovateľnú atmosféru. Keď som tu bol naposledy, pred šiestimi mesiacmi, pôsobila Riga ticho, chladne a neprívetivo. Teraz to bolo úplne iné mesto. Ľudia chodili usmievavý, park pekne rozkvitnutý, fontánky prskali vodu a v uliciach historického centra všadeprítomný zahraniční turisti dávali znať, že ide o naozaj svetovo atraktívne a uznávané mesto. Prešli sme okolo budovy Lotyšskej národnej opery k Lotyšskej soche slobody a odtiaľ viedla ulica priamo do historického centra. Centrum samo o sebe, podobne ako historické centrum Tallinu a Vilniusu je na zozname UNESCo. Na malej rozlohe sa nachádza obrovský počet kostolov a kostolíkov, múzeí a pamätníkov. Keďže som prehliadku tohto centra mal za sebou už od februára, stále som presvedčoval Jara nech ide so mnou na druhu stranu rieky Daugavy do železničného múzea. Keďže robí na železnici, myslel som že bude z môjho nápadu nadchnutý. Až neskôr som zistil, že na tej železnici robí v útvare civilnej ochrany a viac než mašinky ho zaujímajú protiatómové kryty, pancierové dvere a plynové masky. Azda v najnavštevovaješiej časti Lotyšska, na radničnom námestí, kde sa nachádza radnica, múzeum okupácie a najmä Dom čiernych hláv (Melngalvju nams) zo 14.st. bola aj turistická informačná kancelária. Tam nám nakreslili kde sa múzeum železníc nachádza a po pár Jarových fotkách tohoto impozantného námestia, sme sa vybrali za rieku. Múzeum z môjho pohľadu nič moc. Pár mašiniek, prevažne sovietskej, ale aj československej výroby. Nič moc preto, lebo som bol v podobnom múzeu v Petrohrade a tam bolo asi 4 krát viac exponátov, navyše aj s bojovou technikou. Tým pádom toto múzeum bolo pre mňa len slabší odvar. Pofotili sme mašinky a išli sa prechádzať ďalej. Došli sme k typickému obrovskému pamätníku červenej armády, ktorý zdobil do roku 1989 asi každé väčšie mesto Východného bloku. Vysoký obelisk s päť cípov hviezdou s číslicami 1941 – 1945 a troma sochami hrdinských vojakov v nadživotnej veľkosti. Od tohto pamätníka nás už viedol prevažné hlad, tak sme sa začali pokukovať po „stolovájej“ Našli sme však pravoslávny kostolík. Jaro tam hneď vbehol a fotil, ja som sa zdržiaval len pri vchode. Po pol roku v Rusku by sa týchto kostolíkov presýtil asi každý, pritom z vnútra vyzerajú takmer všetky rovnako. Dominuje zlato (resp. pozlátko) a ikony. Jak som sa motal pri vchode a čakal na Jara všimol som si veľmi zaujímavú vec. Bolo tam asi 50 plastových 1,5 litrových fliaš s čistou vodou a pri nich nadpis: „Svjata voda, 1 butylka = 3 Lat“ na naše okolo 120 korún za 1,5 litra svätej vody. Však už len Boh vie či bola v skutočnosti svätá. U kostola sme hneď našli „stolovaju“, kde sme sa za rozumný peniaz najedli. Soljanka a pelmeny. Typická ruská strava, doporučujem každému. Tým, že je to ľudové jedlo, ceny su nízke. Navyše aj chutné. Soljanka je polievka plná všetkého, čo sa dá na dedine v záhrade vypestovať. Nikdy som to presne neštudoval, ale myslím že tam plávali uhorky, zemiaky, cvikla, paradajky, no snaď všetka zelenina. Strava je to výdatná a dodá energiu na celý deň. Pelmeny sú niečo ako talianske torteliny alebo naše pirohy. Kus mäska obalené v cestovine, pomastené slaninou. Dobrota. 

Po obede sme sa pomaly vybrali späť do centra mesta, aby sme sa stretli s Maťom, ktorý sa mal vracať z roboty. Mali sme však ešte dve hodiny, tak sme sa moc neponáhľali. Nafotili sme prezidentský palác, slovenskú ambasádu, nejaké kostoly a dokonca sa mi podarilo dostať sa do jedného z najstarších domov v celej Rige. Sú to 3 domy pod názvom „traja bratia“ a boli postavené už v roku 1300 a niečo. Prečo a načo boli postavené a k čomu slúžili som už nezisťoval. .. Avšak keď sa otvorili dvere a skupina francúzskych organizovaných turistov začala vstupovať dnu, chytil som fotoaparát, zaplietol sa medzi nich a tváril sa nadchnuto. Prišli sme dovnútra na dvor, tam bola nejaká pamätná tabuľa pri ktorej spustil sprievodca prednášku. Vo francúzštine v ktorej nerozumiem ani slovo... Tak som si tam veselo fotil, potom ma však napadlo, že Jaro ostal vonku a či vôbec vie, že som v vnútri. Koľko vlastne bude prehliadka trvať? Ako sa potom stretneme? Samozrejme, telefóny sme mali obidvaja, ale riešiť niečo cez 2 roamingy v Lotyšsku, pritom on mal slovenskú kartu a ja českú mi prišlo trochu komplikované. A tak som musel opustiť skupinku mojich nových francúzskych kamarátov a vrátiť sa za Jarom. Poblúdili sme ešte centrom a išli sme stretnúť Maťa. Prišiel aj s kolegom. Volal sa Anton, starý asi ako ja, národnosťou Rus a hovoril plynule česky. A to bez ruského prízvuku. Prízvuk mal, ale pražský, čo bolo fakt pozoruhodné. Anton totižto študuje bohemistiku v Rige a bol už v Čechách aj na výmennom pobyte. Z Čiech ma aj priateľku. Tá zas študuje pobaltské jazyky v Čechách. Anton nás zobral do miestnej nostalgickej krčmy, ktorá bola zariadená v štýle 70. rokov. Boli tam platne, budovateľské hesla, staré rádio a človeče nezlob se. Dali sme si po dve pivá až sa zvečerilo. Pivo tam vyšlo niečo na 60Sk, čo je v Lotyšsku normálna cena za čapované pivo. Bolo čierne a veľmi dobré. Keď sme sa postavili, tak sme zistili že aj silné. Anton povedal, že má takých 8% alkoholu, za to my sme z našich končín zvyknutí na 4-5% pivá. V rozjarenej nálade, sme Antona násilne nasadli na našu električku, že ideme ešte pokračovať u Maťa na byte. Z Maťovho priestorného bytu sa tak rázom mala stať preľudnená komôrka. Dosť , že tam bývali traja, ešte sme prišli my s Jarom, Brazílčanovi Marciovi mal dnes priletieť kamarát z Brazílie a ešte do toho Anton. Whatever. Dobrých ľudí sa všade vždy veľa zmestí. Ideme električkou a Maťo začína skuvíňať, že musí ísť na záchod. O dve zastávky ďalej vyskakuje z električky zo slovami: „však viete kde máte vystúpiť!!! ja prídem hneď ďalšou električkou“ S Jarom pozeráme na Antona a on hlavou uznanlivo prikyvuje. V našej hlučnej nálade rozoberáme Lotyšsko- Rusko- Česko-Slovenské vzťahy, zvyky a tradície až kým z okna električky vidíme vlakovú stanicu, ktorú sme nikdy predtým nevideli. V tom precitne Anton: „Sakra, to jsme zapoměli vystoupit“. Tak sme vystúpili za tmy v nejakej periférií mesta. Děs. Bolo to  len o niečo krajšej ako naša Petržálka. Krajšiej preto, že ju až tak moc nehýzdili paneláky. Podľa slov Antona bola to však obávaná štvrť, kde cudzinci môžu prísť ľahko k úrazu, ale hneď nás ubezpečil, že on v tejto štvrti plávať vie, takže sa báť nemusím. A ani sme nebáli. Mali sme niečo v sebe, boli sme traja, a koniec koncov, nám okrem foťakov, nebolo čo ukradnúť. Tak sme si dokráčali nazad k Maťovmu domu. Ten však bol zamknutý. To nás prekvapilo. Však sa tam mali nachádzať v túto chvíľu najmenej 4 osoby. Taký zvláštny pocit. Nakoniec Anton Maťovi zavolal, a zistili sme, že Maťo s Jančou nás išli hľadať. Po chvíli prišli. Maťo vytiahol vodku, a pili sme. Nebol to najrozumnejší nápad, pretože všetci mali na druhý deň robotu a nám s Jarom išiel o siedmej ráno autobus. Ale čo už dopila sa vodka, Anton sa pobral domov. Maťo ešte vytiahol 1,5 litrové pivo. Kecali sme, dívali fotky z Turecka kde sme spolu boli na mesačnej praxi a potom sme odkvecli.

Deň 1: Temné Poľsko
Deň 2: Živé Poľsko a slnečná Litva
Deň 3. Litovsko-Lotyšská hranica prekonaná pešibusom
Deň 4: V náručí baltickej metropole
Deň 5: Litovská hrdosť
Deň 6: Návrat plný krásnych pocitov