Deň 5: Litovská hrdosť

Streda 20.8. Riga – Hora krížov –Šiauliai - Kaunas

Ráno ma budí Jaro, ihneď sa zdvíhame a bez raňajok odchádzame na bus. Chleba čo sme si na cestu kúpili zabúdame, čo nás odsudzuje k hladovaniu až do obeda. Autobus spoločnosti Eurolines je supermoderný a komfortný. V cene lístku je automat na kávu, čo sa mi po ránu veľmi hodilo. Šoféra sa pýtame, či by nás mohol vysadiť u križovatky na horu krížov, ktorá sa nachádza asi tak 8 km pred Šialiaiuom. Odpovedá kladne a svoj sľub dodržuje. Po dvoch dňoch sa teda opäť nachádzame v Litve. Počasie nás tu nevíta otvorenou náručou. Je škaredo, zamračene, začína popršať a ja po prvý raz našej cesty musím vyťahovať silónovú bundu. Ideme pešo popri aleji stromov a zrazu sa pred nami zjavuje kopček plný krížov. Už v predkresťanskom období bola Hora krížov (križu kalnas) miestom pohanských rituálov. Pohanské totemy boli však nahradené novým symbolom - kresťanským krížom a ľudia tu začali uctievať Ježiša Krista. Kopec získal význam v rokoch 1831 a 1863 po neúspešnom povstaní proti cárskemu režimu. Ľudia tu začali umiestňovať kríže za svojich padlých či odvlečených obyvateľov. Ani sovietska vláda sa nevedela zmieriť s uctievaním a tak v 60.-tich rokoch ho dala niekoľkokrát zničiť buldozérmi. Na tento čin odpovedali veriaci umiestňovaním nových krížov. V septembri 1993 navštívil kopec Pápež Ján Pavol II. a odvtedy sem putujú tisíce veriacich z Litvy i ostatného sveta. V skutočnosti ide o kopček ktorý je posiaty milionami krížov rôznych veľkostí od drevených 5 centimetrových, po 3 metrové železné, je to naozaj zaujímavá „podívaná“. My fotíme a fotíme. Nakoniec Jaro vyťahuje nožík a nejaké 2 patyky a vyrezáva náš vlastný kríž. JA vyťahujem fixku a dopisujeme Jaro a Peter, Slovakia, 2008. A umiestňujeme ho na jeden z väčších krížov v 3. uličke z prava. Ak tam niekto budete, skontrolujte prosím, či ešte stojí a ak by bol už na zemi, tak ho prosím zdvihnite a vráťte na miesto. Ďakujem. Od krížov sa postupne presúvame k info búdke. Celá infobúdka vznikla z eurofondov. Celé Lotyšsko a Litva budujú. Väčšinu z eurofondov. Je pekné ako dokážu fondy efektívne využiť a propagovať . A efekt je vidieť na uliciach. V každom meste, alebo turistickej atrakcii. Kupujeme si tam pohľadnice a magnetky a máme 15 minút, aby sme sa vrátili tam, kde nás šofér vyložil. Chodím všade na poslednú chvíľu a väčšinou všetko stihnem. Teraz však sme zažili krutú sprchu, keď sme nás autobus smerujúci do Šialiau, uvideli odchádzať z našej zástavky. Ďalší mal ísť až za dve hodiny, lenže tu nebolo 2 hodiny čo robiť. Bola to iba hlavná cesta a dookola iba polia. Tak sme začali stopovať. Hneď prvé auto idúce z hory krížov nám zastavilo. Bola to vlastne dodávka zásobujúca informačné centrum u hory krížov. S pánom v stredných rokoch som nadviazal komunikáciu v Ruštine, ale bolo na ňom vidieť, že ruština nie je jeho rodný jazyk. Toto už bola pravá Litva. Pokecali sme spolu formálne veci a v Šialai nás vysadil na hlavnej ulici.

Poďakovali sme mu a vybrali sa hľadať stanicu a hlavne niečo teplé na jedlo. Zbytkový alkohol z večera, ktorý nám dodával ráno energiu a veselú náladu nás pomaly ale isto opúšťal. Prichádzal útlm. Šialiau bolo do rozlohy mesto veľké asi ako Žilina. Bola tam jedna dlhá hlavná ulica, ktorá bola naozaj moderná, plná obchodíkov, reštaurácií, kaviarní a podobne. Bola tam príjemná atmosféra malého mesta, ktoré v rámci malej krajiny bolo vlastne mestom veľkým. Myslím, že tretím alebo 4. najväčším v celej Litve. V čase obeda, sme rozmýšľali kde si sadneme a najeme sa. Všetky reštaurácie kde bol televízor, boli plné k prasknutiu. Práve sa totiž hral olympijský basketbalový zápas. Bolo to myslím štvrťfinále a ak si pamätám dobre tak hrala myslím domáca Čína proti Litve. Basketbal je v tejto malej krajinke neohroziteľným športom číslo 1. Zároveň je aj symbolom národnej hrdosti, pretože v tomto športe dokážu konkurovať svetovým veľmociam ako Rusku, Španielsku, Taliansku, ale aj USA. Je to niečo ako pre nás hokej. Každý pamätá ten pocit keď sa Slovensko stalo majstrom sveta v hokeji. Nakoniec sme skončili v nejakom kebab house, ktorí síce basketbal vysielal, ale asi nebol dostatočne Litovský. Bol takmer prázdny čo nám vyhovovalo. Tu sme sa prvý krát nedohovorili. Mladá slečna – čašníčka negovorila ni po rusky ni po anglijskyj. Iba po Litovsky. Rukami nohami sme sa snažili zistiť či „suppe“ je polievka. Aj nám prikývla že áno. Keď som sa však pozrel na výber tých „suppe“ tak boli nasledovné: Ananas, Multivitaminas, Karotkas.... a podobne. Nechceli sme riskovať tak sme skončili len pri kebabe a pive. Nabrali sme energiu a odišli sme nájsť stanicu. Pri stanici bolo opäť železničné múzeum. Znelo to veľmi dobre, pretože cez stanicu prejde denne možno 10 vlakov a to tam majú aj múzeum? Inak stanica, bola krásna, zmodernizovaná (eurofondy) aj s informačným centrom – kvôli tým pár vlakom. A múzeum? Veľké bolo asi ako dvoj-troj izbový byt a boli tam fotky, cestovné lístky, výpravcovské čapice, odznaky, mince, známky a ďalšie somariny. Tetuška, ktorá nás tam sprevádzala bola veľmi príjemná, milá a zhovorčivá, keď zistila, že sme tiež železničiari a ešte k tomu zo Slovenka, tak nás požiadala, aby sme sa zapísali do pamätnej knihy múzea. Ja som zasa ako gesto venoval Šialauvsekmu železničnému múzeu päť korún slovenských a päť korún českých. Keď sme odišli z múzea, Jaro skonštatoval, že keby Žilinská stanica pozrela do svojich skladov a rekvizít, tak by mohla postaviť múzeum 3 krát väčšia a zaujímavejšie, ale nie je vôľa.

13:37 nám prišiel krásny Express na trati Klaipeda – Vilnius s peknými komfortnými vagónmi. Asi hodinovú cestu celú prespím, Jaro – perpetuum mobile, píše denník. Vystupuje v mestečku, ktoré sa volá Jonava. Kvôli zmieňovanej riedkosti železničného spojenia v pobaltských krajinách, sa musíme doplahočiť do Kaunasu autobusom. Hneď pred staničkou je jeden veľmi krásny, malinký historický autobus - minibus. Ťažko dohadovať ročník výroby, ale slúžil ako mestská hromadná doprava. Vodiča sa pýtam na Kaunas, on že nie, ale máme si nasadnúť, hodí nás na autobusovú stanicu. Odtiaľ chodia. Autobusová stanica vyzerala zastaralo. Bolo to ako múzeum autobusov. Každý autobus bol pomaly inej značky. Videli sme aj starú karosu aj starý ikarus, ktoré boli dominantou našich ciest začiatkom 90-tých rokov. Hneď sme sa zorientovali a išli sa spýtať do prvého minibusu, kam ma namierené. Do Kaunasu. Tak sme si naskočili. Tento minibus bol síce modernejší ako ten, ktorým sme išli pred chvíľou, ale na oplátku sa tam nedalo otvoriť žiadne okno. Pohli sme sa až keď bol bus úplne plný.

Po pol hodine sme celý vystúpili prepotený vystúpili v druhom najväčšom meste Litvy, v Kaunase. Kaunas je symbolom Litovskej hrdosti, respektíve by sa dalo povedať, že je to najlitovskejšie mesto. Kým Vilnius bol už od pradávna symbolom kosmopolitného mesta, kde sa miešali národnosti Litovské, Poľské, Židovské, Ruské, Rusínske a iné, Kaunas je čisto Litovský. V súčasnosti je v meste vyše 95% obyvateľov – Litovcov. Patriotizmus tu dosahuje, tak vysokej úrovne, že počas olympiskeho basketbalového turnaja viala z každého piatého auta Litovská vlajka. Videl som však aj také auto, kde z jedného okna viala Litovská a z druhého Gruzínska. Gruzínska, ako symbol podpory tejto kaukazskej krajine proti ruskej okupácií, ktorá práve prebiehala. Tým chcem naznačiť, že je tu veľký odpor proti Rusom a o to ťažšie sa tu dohovoriť rusky. Možno aj vedia, ale just nechcú. S angličtinou hlavne u starších je to bieda a po Litovsky zas neviem ja. Od autobusovej stanice sme prešli na vlakovú. Tá ma zaskočila úplne najviac. Na to, že tu chodí nehorázne málo vlakov, tak ta stanica bola veľká, krásne zrekonštruovaná (z eurodotácií) a moderná. Zívala viac menej prázdnotou. Ale majestátnou prázdnotou. Stanice som sa obával, pretože málo používané stanice vo veľkých mestách bývajú zjazdom všetkých asociálov. Keďže náš autobus mal odchod 23:30, nemal som dobré predtuchy. Avšak stanica ma upokojila. Išli sme do informácií a kúpili sme lístky na autobus. Prečo na autobus na železničnej stanici? Medzi Vilniusom – Kaunasom a Warszawou neexistuje žiadny priamy vlak. Kvôli rozličnému rozchodu železničnej trate. Tak sa to železnice snažili nahradiť aspoň týmto autobusom, čo bol geniálny nápad. Večer 22:00 vychádza z Vilniusu, 23:30 je v Kaunase a 5:00 vo Warszawe. Škoda len, že nám neuznali náš medzinárodný vlakový lístok FIP a museli sme hradiť plnú cenu. Kúpili sme lístok, zobrali si mapu, teta nám zakrúžkovala, kde sa nachádza historické centrum. Dali sme si batožinu do úschovnej pancierovej skrine. A okolo piatej sme sa vyletnení vybrali do centra na prechádzku. Zvolili sme cestičku pri rieke. Podľa mapy centrum vyzeralo, tak na 15 minút chôdze. Šlapali sme hodinu... Kaunas je veľký asi ako Ostrava a tiež aj tak rozťahaný. Kým sme sa dostali k historickému centru, boli sme unavený. Najprv sme však prebehli na druhu stranu rieky. Tam bol taký vyhliadkový kopec, tak sme si vybehli porobiť pár fotiek z hora. Dopili sme už druhú dvojlitrovku vody. Suchoty + teplé počasie. Schádzame dole, mierime do historického centra. Mňa už ani nenadchýňa, aj keď je veľmi pekné. Mám problém s vlastnými sandálmi, ktoré mi ničili už druhú nohu. Taktiež sa začal dostavovať hlad. Jaro veselo fotil kostolíky, ja som sa snažil kúpiť nejaké suveníry. Keďže už sa zvečerievalo všetci predavači balili svoje krámky. Atmosféra mesta bola fakt príjemná. Uvoľnená. Nikto sa nikam neponáhľal. Škoda len tej fyzickej vyčerpanosti, hladu a boľavých nôh, že som si tu atmosféru nemohol viac vychutnať. Z posledných síl sme prešli obrovským bulvárom až na koniec, kde stála obrovská katedrála Sv. Michala Archaniela. Prvá odbočka v pravo, bola ulicou do supermoderného nákupného centra. Mali sme ešte vyše 3 hodín, žiadne sily a nie moc peňazí a tak sme sa rozhodli prečkať ten čas tu. Gýčovitá komercia ako v súčasnosti snáď v každom modernom meste. Značkové butiky, fontánky, vystavené motorky, na samom vrchu reštaurácie, klzisko. Práve do jednej pizzerie som zapadol aby som zažehnal aspoň jednu svoju biologickú núdzu. Jaro nechcel. Má vraj paštiky v ruksaku na stanici, tak tu nebude jesť nejaké pizze. Jedlo mi trochu spravilo náladu. Po jedle sme si vyhliadli jednu lavičku a tam sme sa zasedeli. Vždy jeden strážil lavičku a druhý išiel na nákupy, alebo sa niekam pozrieť. Cítil som sa tam ako Tom Hanks vo filme terminál, keď žil mesiac na letisku a bol to celý jeho svet. Určite aj na nás museli ochrankári neraz zamieriť kameru, skúmajúc čo je to za podivínov. Už od pohľadu sme boli iný, ako väčšina ľudí v tomto centre. Nemali sme nagelované vlasy a ani značkové košele. Iba prepotené a špinavé trička. Miesto fešáckých riflí, sme mali kraťasi a miesto lakoviek alebo tenisiek adidas, som mal rozbité a tlačiace sandále. Ale bolo mi všetko jedno. Akurát to čakanie bolo nekonečné. V potravinách sme minuli posledné litasy a okolo 22:30 sme sa vybrali na stanicu. Nočným Kaunasom. Nákupné centrum od stanice nebolo ďaleko. Keď sme prišli na stanicu tak som žasol. Ani jeden bezdomovec, ani jedná neprístojnosť. Stanica úplne prázdna a bezpečná. Okrem nás tam bola len pani za pokladňou a jedna staršia paní, ktorá len tak sedela. Na bezdomovkyňu nevyzerala, výzor mala celkom dôstojný, ale že by sa chystala niekam cestovať, to tiež nie. S Jarom sme sa zhodli, že tu by mali ísť žilinský železničný policajti na exkurziu. U nás v Žiline, síce máme železničnú políciu, ale stanica je vždy plná bezdomovcov a páchne to močom. Došlo to až do takej miery, že sa vedenie stanice rozhodlo odstrániť zo stanice všetky lavičky. Doplatili na to hlavne cestujúci, ktorí si nemajú kam sadnúť, kým čakajú na vlak. Tu v Kaunase lavičky majú, bezdomovcov nie, nepáchne to močom, ale novotou. Jaro vyberá svoje paštiky a ja vyberám svoje pivo. Idem si ho vypiť pred stanicu, aby som náhodou toto krásne miesto neznesvätil. Keďže lavičky sú všetky opršané, sadám pod strieškou na betón. Úplne vyčerpaný a nevyspatý otváram litovské pivo „Švyturis“ a užívam si posledných chvíľ v Litve. V tom prišla tá paní zo stanice. Sadla si na lavičku a začala sa mi prihovárať. Potichúčku. A po Litovský. Rukami som jej dal na javo, že nerozumiem. Tak spustila rusky. Začala sa ľutovať, aký má ťažký život. Keďže mi nepríde normálne, aby sa niekto sťažoval cudziemu človeku hneď po dvoch minútach, tak som ju začal ignorovať a venoval sa pivu. Keď si moju ignoráciu všimla, zrazu zvrtla rozhovor. Na lavičke sa trochu posunula a milo vraví: „Neseď tam na zemi, prechladneš, poď si sadnúť tuto ku mne“.

„Posedím, mne je tu dobre“ odpovedám „Však je to tam popršané“

Vytiahla papierové kapesníky a lavičku utrela. „Poď teraz, betón je studený, tu ti bude lepšie“ Aj toto som zdvorilo odmietol. „Si ženatý?“, spýtala sa so šibalskou iskrou v oku. Vravím nie som, ale priateľku mám. „A si s ňou šťastný?“ tajomne vyzvedala. Odpovedám: „Som“ Potom niečo začala mumlať tichým hlasom, že som jej ani nerozumel, pritom sa stále usmievala. Svoj monológ zakončila otázkou, ktorú som nemal šancu rozumieť.

 „Prosím vás mohli by ste mi to zopakovať? Viete som cudzinec a niekedy nerozumiem“ Pani na mňa poddajne uprela zrak a s ľahkým a váhavým výrazom sa pýta: „No...., že či si už bol.... ako by som to povedala..., či som bol už dakedy s dievčaťom...ako to....“ Už mi bolo jasné kam pani túto diskusiu miery. Tak som len s úsmevom odpovedal, že bol a zasa budem keď prídem domov a že teraz mi je zima, dopil som pivo a vrátil sa za Jarom na stanicu. Po chvíli sa na stanici objavil nejaký bezdomovec. Úplne bezkonfliktný a aj čistý, trochu mal vypité ale to k tomu patrí. Ani sa vo vestibule nezdržal a vyšiel hneď pred stanicu. Po 5 minútach ho vyvádzali odtiaľ policajti.... 23:30 nám prišiel autobus a opúšťame Litvu

Deň 1: Temné Poľsko
Deň 2: Živé Poľsko a slnečná Litva
Deň 3. Litovsko-Lotyšská hranica prekonaná pešibusom
Deň 4: V náručí baltickej metropole
Deň 5: Litovská hrdosť
Deň 6: Návrat plný krásnych pocitov