Deň 1: Ruské železodorogy a ruská milícia
Nastal deň D. Štvrtok 15.11. sme sa stretli o 16:20 na intráku v zostave: Ja, Danka, Barča, môj spolubývajúci Fín Olli, málomluvní Fíni Tuomas a Anti, svalovec a hearbreaker Fín Arro, ktorý má vo Fínsku frajerku aj milenku, tu spáva zo susedkou a sem tam si zajde do bordelu. Nemci a hýriči Nicolas a Marcel, Nemka Catrin a polonemka- poloruska Galina, ktorá jediná z nás hovorila perfektne po rusky a celú cestu mala milostný románik s Arrom. Počasie v Petrohrade bolo mizerných +1C, slabý polodážď-polosneh padal a Marcelovi už začala byť zima. Marcel sa totižto vypravil za polárny kruh so štálovou baretkou, lakovkami a bez rukavic. Na stanicu ladožský vokzal, z ktoréj nám vlak išiel sme prišli akurát 10 minút pred odchodom vlaku. Stanica bola veľmi moderná, až netypicky v Rusku. Interiérom pripomínala skôr letisko ako stanicu, všade elektronické prehľadné tabule, informačné nápisy 
a dokonca aj v angličtine, čo sa tu naozaj nestáva často. Stihol som si akurát kúpiť 2 piva do vlaku a mohli sme ísť. Náš vlak, ktorého východzia stanica bola v Moskve, bol dlhý, 21 vagónov. Keď sme prišli do nášho vagónu tak nás otupil nasmradlý, vydýchaný vzduch na ktorý sme však rýchlo zvykli. Moje miesto bolo s Marcelom a Cathrin a s Nadeždou Vasilajevnou z Volgogradu, ktorej fašírky, vajcja a iný druh desiaty, ktoré rozprestierala na našom spoločnom stole, vytvárali vzduch ešte horši, tak som si rýchlo s Marcelom otvorili pivo a vlak sa pohol. Vlak sa pohol a konečne som mohol ísť na záchod, pretože už som v sebe zadržiaval celú cestu , čo sme sa ponáhľali na stanicu. Prídem k záchodu – záchod zamknutý, vozmajster mi povedal, že ho otvoria za 40 minút. Pomyslel som si – dobrý žart, ale nebol. Tak som si nastavil budík a čakal som... 
odky a na druhý deň mu nič nie je... a pri štvrtom štamprlíku ho odkrútilo a zaspal. O desiatej nám v celom vagóne zhasli svetlo a vtedy sa začali problémy. Samozrejme pre našich hýričov to bola neskonalá nespravodlivosť, pretože oni predsa len raz za život idú v Rusku vlakom, tak sa chcú aj poriadne zabaviť a zahulákať, na čož rusi, ktorí tým vlakom cestujú pravidelne napr. z práce domov sa zasa chcú v kľude vyspať. Niektora časť našich si namierila smer reštauračný vozeň, niektorý sme kludne sedeli vo vagóne. Ja som si išiel zapáliť cigaretu, do miesta pre fajčiarov (prechod medzi vagónmi) a cestou sa mi prihovoril nejaký Igor. Vyzeral na 30, podľa výrazu tváre vyzeral na melancholika a práve sa zrovna nachádzal v hlbokej depresii. Mal pohľad psychopata. Celý sa triasol a tichým hlasom mi hovorí:
„Ahoj, je mi to trapné, ale ja som si všimol, vy tam pijete, nenašiel by si tam pre mňa kúsok vodky, ja som bez peňazí a strašne rád by som si vypil“
vravím: „máme, tam nejakú vodku, ale nie veľa, to máme odložené na ráno, keď nás bude hlava bolieť, ale ak chceš len trošku, tak si môžeš srknúť“ Zbehol som po fľašku a dal som mu nech si vypije. Ja, pretože som nefajčiar, tak som žiadne cigarety sebou nemal, tak som si aspoň od neho za tu vodku vypýtal cigaretu, zapálili sme si a začali sa rozprávať, že odkiaľ je, čo robí a podobne. Jak sme si tak fajčili, tak prišla milicija. A ouvej.... O ruskej milícií som toho počul viac než dosť, ale ešte nikdy som nemal s nimi dočinenia a to už som bol v Rusku vyše dvoch mesiacov. S vedomím, že som sa nedopustil žiadného trestného činu a s tým, že všetky dokumenty som mal v poriadku, tak som sa tejto situácii aj tak v duchu trochu potešil. Skontrolovali mi doklady – cudzinec hmmm...“Ta vodka je vaša?“ spýtali sa ma... „áno, moja“ odvetil som. „Tak si ju sebou zoberte, pôjdete s nami“ Prišli do oddelenia vozmajstra, kde ho slušne požiadali, že by si tam chceli spísať protokol. Ten im samozrejme a bez odvrávania svoj priestor ponúkol. Začali spisovať nejaký zažltnutý papier, ktorý vyzeral ako náš pyják o veľkosti formátu papieru A4 a s nadpisom protokol. Zapísali moje meno, potom v pase nemohli nájsť „otčestvo“ a tak som im musel vysvetliť, že u nás sa na také veci nehráme, ale keby moc chceli, tak moje otčestvo je Vladimírovič, a tak aj napísali: Peter Vladimírovič Bayer . Popri vypisovania protokolu sme si pokecali, že aj oni sú z Petrohradu, že fandia Zenitu. Musel som odpovedať na typickú otázku: Načo vlastne idete do Murmansku, však tam nič nie je..... Všetko sa nieslo v priateľskom duchu až do doby, kedy položili otázku: „V ktorom si ročníku v tom Sankt Peterburskom Gosuderstavnom Universitete Ekonomiky a Finansov?“ Tak som im vysvetlil, že ja ako cudzinec mám individuálny plán, že sa učím ruštinu a popri tom navštevujem aj nejaké kurzy s ruskými študentmi vyučované v ruštine, na čo oni odvetili: „Tak už asi nedoštuduješ, pretože si porušil zákon Ruskej federácie o zákaze poživania alkoholu na verejných miestach“ Teda tento zákon ma dosť zarazil, ale keď som si to neskôr overil, tak ten zákon naozaj existuje, aj keď mi to bolo divné, pretože pol vagónu už bola zhulákana. Tak sa spýtal jeden: „Koľko si toho vypil?“ Vravím : „Tak 4 malé frťany“ Pozrel sa jeden na druhého: „4 x 25 je koľko?“ Ten druhý sa pozrel na mňa a neistým hlasom sa pýta: „4 x 25 je sto, že?“ vravím: „správne!!!“ tak potom, ten čo vedel písať, tak napísal do kolonky PREČIN: Občan Peter V. Bayer požil vo vlaku na trase St.Petersburg – Murmansk dňa toho a toho a takom a takom časem 100 gramov štyridsať percentnej vodky, čím sa dopustil porušenia zákona takého a takého. Potom mi to prečítali a ja som musel napísať a podpísať, že všetkomu čo je tam napísané chápem a že s tým súhlasim“ Len im vravím, prečo robia s tým také caviky, keď som vlastne nič zlého nespravil... Nikoho som neokradol, fyzicky ani verbálne nenapadol, tak o čo im ide? Na to mi odpovedal ten starší: „Keby si niečo z toho robil, tak by sme sa inak spolu rozprávali“ A už mi bolo jasné. Ten mladší začal mlieť, že teraz protokol pošlu ku mne na školu, odtiaľ ma vyhodia a vyhostený z územia Ruskej federácie, z čoho sa mi zakrútila hlava až som si z toho musel čupnúť. Došlo mi, že teraz je správna chvíľa na úplatok. V živote som s tým nemal skúsenosť, tak som si spomenul aspoň na teoretické znalosti z kurzu: Vyjednávání. Keď si rozhodnutý za niečo ponuknúť nejakú cenu, sprav prvú ponuku o niečo nižšiu. Zabudol som však na pokračovanie: Nedávaj moc, nízku lebo to môže druhú stranu uraziť. No čo včil mal som pri sebe 240 rubľov – pred sebou 2 ruských policajtov, tak im vravím: Čo keby sme sa dohodli, že vám dám kamarátsky sto rubľov(50každému) a na ten protokol zabudneme. Úprimné povedané sám som sa hanbil za to čo som im ponúkol, ale taktika je taktika. Starší ma hneď odbil: „ Ruská polícia je neúplatná, bohužial“. V duchu som sa začal smiať, pretože väčšiu blbosť som ešte v tomto kalendárnom roku nepočul, a to som sa stretával so všeljakými ľudmi. Ale na druhú stranu, čo iné mi na takú ponuku mohli povedať. Tak som zdvojnasobil ponuku, vravím: „200“. Oni len pokrútili hlavami, tak som začal hrať vabank a pýtam sa ich: „koľko rubľov si myslíte, že ten priestupok mohol stáť, aby ste na to zabudli?“ Tu zvážneli, pozreli sa jeden na druhého, potom starší mi odpovedá židovskou proti otázkou: „Na koľko ohodnocuješ ty seba, že si porušil zákony Ruskej federácie.“ Vravím: „chlapy, dívajte, ja pochádzam z malej, jednoduchej a chudobnej krajiny, kebyže som fín, tak vám tu dám tisíc rubľov a verím, že by sme sa dohodli“ na čo ostýchavo prikývli , „lenže“ pokračoval som „ja vám môžem dať všetko čo tu pri sebe mám, čiže 240 Rbl, inak by som nemal v Murmansku na ubytovanie“ Na čo mi odpovedali, to čo som aj očakával: „Bohužiaľ, ruská polícia je neúplatná“ Tak som sa rezignovane postavil a povedal som im svoju obľúbenú vetu, ktorú som použil aj v máji príslušníkovi Tureckej cudzineckej polácie, keď ma vyhostili na 5 rokov z Tureckej republiky. „Som tu už vyše 2 mesiacov a doteraz sa mi tu strašne páčilo, ľudia, príroda, kultúra, a chcel som si to tu predĺžiť a utrácať tu ďalej peniaze, ale kvôli nezmyselným zákonom a incidentom ako je tento, tak úplne mením pohľad na Ruskú federáciu a už tu nikdy viac neprídem!“ na čo mi odpovedal mladší: „porušíl si zákon...“ tak ma zasa trochu nakopol a jak som bol rozjetý tak vravím: „Ja viem priznávam, porušil som zákon, ale nemyslím , že trest je primeraný, že budem vyhostený z Ruska. Poznáte oligarchov? Abramoviča a spol. ? Oni tu rozkradli v deväťdesiatych rokoch milióny a miliardy dolárov a ich nezatknete, pretože sú to vážený podnikatelia, a mňa študenta, ktorý si za vlastné peniaze kúpi vodku a nič zlého nerobí, tak vyhadzujete z krajiny, to je teda fér, máte pravdu“ A so vztýčenou hlavou som odchádzal, aj keď v sebe som mal strašne zmiešané pocity, že čo bude ďalej... strach... Prisadol som si k naším a už vôbec som nemal chuť hýriť, všetkým som povedal čo sa stalo, mali pre mňa pochopenie a tak som sa v tichosti s Dankou a Barčou odobral ku ním a už sme len tak kecali. A ja som pičoval, a rozdychával som, neskôr som stretol ešte Igora s ktorým som tu vodku pil (vlastne on ju pil) tak som sa s nim bavil, že čo on a policajti: „Musel som im dať tisícku do vrecka a bolo to, ani protokol sme nespisovali“ Pekne... Okolo jedenástej keď vozeň už pomaly zaspával, a hlavné svetlo bolo vypnuté, tak prišli naši hýriči z reštauráčneho vozňa, samozrejme sa nepočuli, tak hulákali jak na trhu, miestami aj spievali. Vravím si... nieeeeee ďalšie problémy... Tak sme sa k nim s babami nepriznávali. Najviac bolo môjho spolubývajúceho Olliho a samozrejme pohoršených ruských cestujúcich, ktorí svojimi „Pssssst“ a „Ticho“ snažili sa to tam stlmiť. Márne. Tak to tam tak 15 minút vrelo, potom vidím Olliho jak ide okolo nás do priestoru pre fajčiarov, tak nám povedal pár hlučných, priateľských pozdravom a pokračoval... Asi 2 minúty za ním išli moji známy policajti. Sme sa s Dankou na seba pozreli a vravíme si Olli je v prdeli. Ten nevie ani po rusky... A policajti po anglicky... ale hrajú na domácom trávniku. Teraz čo? Riešil som morálne dilema: Ísť tam za ním a snažiť sa to tam vyriešiť, alebo si dať pokoj, pretože svojich problémov mám už s nimi dosť. Miska váh s morálkou sa prevážila nad záchranou svojho kľudu, nemôžem predsa nechať kamaráta na pospas ruským policajtom. Otvoril som dvere od fajčiarne a uvidel som vystrašenú tvár fínského spolubývajúceho a v rukách príslušníkov ruskej milície šuštali Olliho doklady, v ktorých sa príslušníci márne hľadali nájsť nejaký zádrhel, aby mohli spísať ďalší protokol s cudzincom. Tak som sa slušne spítal starých známych, že čo sa deje, že kamarát jak si nevie po Rusky a že ak je nejaký problém, tak im to preložím. Na čo mi odvrkli, že si ho mám ukľudniť, pretože ľudia vo vagóne sa na neho sťažovali, pretože robil hluk. Vrátili mu doklady, ja som ich ubezpečil, že už ideme spať a nasraný odišli. Potom mi Olli povedal, že je nasraný a robil hluk práve preto, že keď sa vrátil z reštauráku, tak zistil, že z peňaženky, ktorú mal umne skrytú pod vankúšom mu zmizlo 5000 Rbl (čo bol dvojnásobok celého môjho rozpočtu na Murmansk). „Prečo si to nepovedal, keď tu boli tí policajti?“ som sa ho spýtal „A čo by oni asi tak vyriešili, ja si dokonca myslím, že to mohli byť aj oni, ale čo tu v Rusku s tým spravíš, keď si cudzinec?“ Mal pravdu... Paradoxne, že aj babičky, ktoré s nim v tom jeho polokupe cestovali a sedeli tam celú dobu, tak nič nevideli – nepočuli, hlavne že celý jeho vankúš aj s prosteradlom boli zhodené na zemi. No nič, pobrali sme sa ticho spať... Vrátili sme sa do zhasnutého vagónu. Bolo už ticho... Takmer ticho... keď som prišiel k mojej posteli, tak naša spolucestujúca s Nadežda Vasilajevna z Volgogradu sa domáhala polície a vagónvedúceho, pretože tam vraj my cudzinci robíme bordel a hluk, teda teraz vlastne nie, ale robili sme a preto požaduje spravodlivú kompenzáciu a trest. Typ starej senilnej babušky, ktorá za každú cenu potrebuje pozornosť a vytvárať problémy. To nám ešte chýbalo... Pane Bože... Sám vagónvedúci už jej mal plné zuby a snažil sa jej vysvetliť, že to nie je v jeho právomoci volať políciu, najmä teraz, keď nikto nič nerobí a všetci spia. Nadežda Vasilajevna z Volgogradu to nakoniec dotiahla až k tomu, že na jednej stanici prišla nejaká revizórka ruských železníc v uniforme a nás troch, ktorí sme ešte nespali, verejne pokarhala a napomenula, že ak sa to bude opakovať tak pošle na nás milíciu. A tak neslavne nám skončil prvý deň vo vlaku. Ľahol som a zaspal ako batoľa. Cez noc mi párkrát ktosi, kto išiel po uličke zavadil o nohy, ale aj tak som mal pekný, tvrdý spánok.
Deň 3: Najväčšie mesto na svete za polárnym kruhom
Deň 4: Najkrajšie mestečko v Rusku
Deň 5: Návrat do hlavného mesta kultúry