Deň 4: Najkrajšie mestečko v Rusku

Po tom ako sme sa do ružova vyspali, sme stali okolo jedenástej. Aj slnko už vstalo a nesmelo zosielalo lúče na túto arktickú krajinu. Vedeli sme, že nemôžeme mrhať časom a hneď po raňajkách sme sa vybrali preskúmať ako vlastne prebieha bežná nedeľa v takomto malom, tichom mestečku. Podľa štatistík je tu populácia okolo 20 000 obyvateľov, čiže niečo ako Kysucké Nové Mesto. Majú tu 1 námestičko, 1 fotbalový a hokejový štadion, 1 plaváreň, 1 hotel, 1 nemocnicu, 1 vlakovú stanicu, 1 veľkú baňu – myslím že na čierne uhlie, v ktorej pracuje približne tretina práceschopného obyvateľstva, 1 kultúrny dom a 1 sídlisko. Ulice sú poloprázdne a to, že sme si vybrali prežiť deň práve tu, tak to bola tak trochu aj taktika, aby sme si nachvíľu oddýchli od preplneného a uponáhľaného Petrohradu. Dokonca aj na tvárach ľudí je tu možno badať úsmev a pohodu, čo sa v Petrohrade stať nemôže. Taktiež ľudia sú tu ochotnejší a milší, keď potrebujete poradiť, alebo napríklad len niečo kúpiť v obchode, alebo občerstvení. Napr. keď sme tu prvý deň hľadali tú našu ubytovňu, už bola tma a chladno, ale tetuška ktorej sme sa spýtali na cestu nás odprevadila až priamo na recepciu. Keď sme vyšli z hotela, tak sme konkrétny plán nemali, boli sme v samom centre, tak sme sa vybrali na ľavo, pozdĺž nejakého paneláku, na ktorého konci bol už len les, tajga a tundra. Tak sme na konci paneláku zvolili smer sever skrz nejaký mini lesopark a tam sme sa dostali k druhej časti sídliska, ktorú sme prešli za 5 minút a tým pádom sme sa dostali na koniec mesta. Ďalej nasledovala cesta, ktorá viedla až do baňe, od ktorej sa niesol ráz celého mesta. Gornjak (baník) sa volal aj náš hotel, aj fotbalový klub, aj hokejový. Popri ceste už neboli paneláky, ale len domčeky, niečo ako malá dedinka z ktorej vykukoval pekne nalakovaný drevený kostolík, tak sme sa k nemu vybrali, bohužiaľ práve tam bola prestávka, tak sme sa do vnútra nedostali, tak sme sa spustili po ceste dole, potom do prava a zrazu sme boli na hlavnej ceste, ktorá viedla až do nášho hotela, tak sme tak kráčali, obzerali sme si polozastaralé budovy a vychutnávali si atmosféru pokoja tohto malého a prívetivého polárneho mestečka. Ako sme sa tak kráčali, tak nás upútal jeden, uvidel som, keď tam jeden pán vošiel, že vlastne vošiel do obchodu, pretože vnútri nebol typický temný a špinavý vchod ako je v Rusku zvykom, ale pult kde sa predávalo mäso, tak sme tam vošli aj my, len tak zo zvedavosti a pred očami sa nám rozprestrel celý supermarket, vošli sme jedným vchodom na začiatku paneláka a vyšli druhým na konci. Nachádzali sme sa na hlavnom námestí, kde nechýbala mramorová mozaika v červenom štýle, kde boli zachytené obrázky symbolizujúce mesto a výdobytky socializmu: Elektrické vedenie, industrializácia, huslista, učiteľ, športovec a najväčší obrázok v strede zaznamenával siluetu mesta s obrovským kosákom a kladivom v strede. Oproti boli tabule na lepenie plagátov a tam som uvidel niečo, čo som dovtedy nevidel (a vlastne ani doposiaľ a to už je mesiac a pol po návrate). Na nástenke ktorá patrila komunistickej strane Ruska, bol vyobrazený vysoko uznávaný a rešpektovaný prezident Vladimír Vladmírovič Putin ako kapitalistický upír, ktorému ide len o vlastný prospech. Plagát pripomínal silne propagandistický plagát z päťdesiatych rokov, dokonca ani nebol tlačený ale maľovaný štetcom. Bola to prvá kritika prezidenta vôbec, akú som tu videl. Keď sme prišli zo stanice, prišli sme z juhu, keď sme išli ráno na prechádzku išli sme na západ a vrátili sa zo severu a tak nám ostala východna ulica, tak sme išli... A bol tam trh. Nádherný. Deduškovia a bábušky tam stáli v teplých a velkých baraniciach a predávali všeličo možné. Teplé papuče, rukavice, baranice, med, ovocie, zeleninu, oblečenie, kožené bundy. Obdivoval som ich pretože ja by som si nedokázal predstaviť stáť niekde celý deň na mieste pri teplote -15C, ale im to očividne neprekážalo. Pomedzi nich sa prechádzali nikam sa neponáhľajúci zákaznici, taktiež odetý v pravom ruskom odeve: Topánky nad členky, rifle, teplý kožuch, alebo bunda s kožušinovým futrom, palčiakové rukavice, baranica a cigareta. Nás upútala vôňa šašlíkov z jednej unimobunky, kde bolo možné ísť posedieť do vnútra. Mali to tam pekne ozdobené, z hi-fi veže hrála moderná muzika, obsluha bola na ruské pomery milá a tak sme si objednali čaj za 5 Rbľ a šašlíky (populárne jedlo, naložené mäso osmahnuté na grile) za 70, čo bola taká normálna cena, ale porcia bola malinká, no čo už komerčnosť a kapitalizmus pokročili už aj za polárny kruh. Nehneval som sa, pretože v Petrohrade by som za tie isté peniaze dostal ešte menej, a šašlík bol naozaj chutný a čerství, pretože ho pripravoval chlapík hneď za unimobunkou. Tak sme sa ohriali, pojedli a odišli. Pri trhu bola nejaká dvojmposchodová budova, čo vyzerala ako základna škola, a chodilo tam veľa ľudí hore-dole a tak sme sa aj my rozhodli tam v behnúť. A ďalšie obchodíky od potraviny cez oblečenie až po elektroniku, DVDčka a pneu servis. Tu som pochopil, že časy kedy sa stáli rady na chlieb su už dávno zabudnuté a s rozvojom malo obchodu je zabezpečený taký prísun tovarov, že ponuka prevyšuje zvysoka prevyšuje dopyt, ľudia majú obrovský výber, či už jednotlivých produktov alebo miesta kde to kúpia. V jednom obchode ma nadchla veľká antikorová pľaskačka s koženým obalom a v strede s pozlateným medajlónkom s vyobrazením lenina a nadpisom „my pobjedili“, čo v preklade znamená „my sme vyhrali“ aj keď v súčasnej dobe by som ponechal ten doslovný fonetický názov, pretože Lenina ako aj celé obdobie budovania socializmu a blahobytu sa tu už väčšinou berie, podobne ako u nás, s ľahkou nadsázkou a humorom. Hlavne mládež. Větky tie heslá a agitácie slúžia momentálne ako dobrý marketingový a komerčný ťah predajcov suvenírov, výrobcov tričiek a pod. Do hotela sme sa vrátili okolo pol druhej a chceli sme zavolať chalanov nech idú s námi na hokej, ktorý nám poradil včera taxikár. Hýriči sa akurát zobudili a plánovali ísť sa niekam najesť a fíni ani na izbe neboli a tak sme išli sami. Hrali lokalny turnaj na ktorom sa zúčastnili mužtva miestneho Gornjaku Olenegorsk, Poljarne Zore a Apatitu. Keďže bol posledný deň turnaju, tak hrali domáci o prvé miesto s Poljarnými Zorami a atmosféra bola vynikajúca. Štadión bol takmer vypredaný (okolo 500 miest) a na bezpečnosť dohliadali dvaja milicajti ozbrojený so samopalmy.Samopaľ ma však neprekvapil, pretože to patrí k bežnej výbave policajtov v Rusku, ale u mňa to stále vzbudzuje obrovský strach a rešpekt. Keď bola hra prerušená, tak z kvalitných reproduktorov zaznievala moderná zahraničná aj ruská muzika. Hokej bol zaujímavý, brankár hostí deravý a tak sme si už v prvej tretine 5 krát zakričali gól a brankár sa dal už po treťom góle vystriedať. Domáci brankár by to spraviť nemohol, pretože by nemal za koho a okrem toho ešte aj zastával funkciu trénera. Domácich bolo tak celkovo pomenej. Kým hostia hrali na 4 formácie, domáci len na 2, ale aj tak dokázali vyhrať 6:3. Počas zápasu nechýbalo nič z toho, čo sa od dobrého zápasu očakáva. Nechýbala hromadná bitka, nájazd na bránu, ale napríklad aj nepríjemne zranenie hosťujúceho hráča, ktorého spoluhráči odnášali za podporného potlesku domáceho publika, čo ma naozaj dojalo, pretože keď sa podobná vec stane u nás v extralige, tak publikum väčšinou píska, alebo sa škodoradostne raduje. Zaujímavým spestrením prestávky bola rolba. To vlastne ani rolba nebola, ale gázik, ktorý bol prerobený tak, aby mohol „umývať“ hraciu plochu. Jeden chlapík šoféroval a druhý vzadu odpratával sneh. Keď sa turnaj zakončil, tak prišiel starosta mesta a povedal pár pochvalných slov na adresu všetkých zúčastnených týmov a organizáciu celého turnaja, potom riaditeľ bane slávnostne odovzdal ceny pre najlepšých hráčom. Najlepší brankár bol z Olenegorsku, obranca z Poliarnych zor a útočník pre zmenu z Apatitu. Potom sa zahrala hymna, a celý štadión sa začal presúvať do neďalekej pseudo športovej haly, kde bol bazén a na druhom poschodí telocvičňa, kde zas prebiehal turnaj v sálovom futbale. My sme tam už však nešli, pretože nás pomaly čas tlačil. Najedli sme sa a do nejakej siedmej sme sa mali vysťahovať, takže nám bolo treba vymyslieť nejaký plán, kde budeme do desiatej, kedy nám ma isť vlak. Chalani to za nás však vymysleli a navrhli, že by sme mohli ísť do reštaurácie, kde oni chodia večerať, že je to tam bezpečné a príjemné. Tak sme neprotestovali. Rozlúčili sme sa s recepčnou a išli sme do reštaurácie. Tam sme sa vlastne stretli všetci spolu prvý krát odkedy sme prišli do Olenegorsku, tak som sa ich spýtal ako sa im páčilo a začal som nadšene rozprávať naše zážitky a hlavne pocity z tohto utešeného mesta. Hýriči na mňa nechápavo pozerali... Oni mali na to totižto úplne iný názor. Oni boli ešte deň pred tým v reštaurácii, kde to nevyzeralo najbezpečnejšie, pretože Nicolas bol opitý a obzeral všetky baby do okola jak keby mu tam všetky partili, čo sa to samozrejme nepáčilo domácim a privodilo im to dosť napätú atmosféru a tak išli radšej na hotelu už pred polnocou. Upustili aj od nápadu ísť niekam na zábavu, pretože sa niekde dopočuli, že je to veľmi nebezpečné, pretože mestečko je malinké, na turistov nie sú zvyknutý a keď už nejakého uvidia, tak si radi do neho aj udrú, aby mali na čo do staroby spomínať. Na hotely potom pili vodku do tretej rána, zobudili sa o druhej, išli niekam na pivo a už bol vlastne večer a teraz sú tu. Holt taký je rozdiel mezi nočným a denným životom v Olenegorsku. Záleží z akého uhľu pohľadu sa človek na ten svet pozerá. Zaplatili sme účet, išli do supermarketu nakúpiť potraviny na dlhú cestu vlakom, zavolali taxi a išli sme na vlak. Moje celkové pocity z Olenegorska som po návrate hodil na papier vo forme básničky, ktorá sa možno niekedy stane aj pesničkou, ak sa toho ujme môj dobrý priateľ Kahan:

1.

Z čajníku čaj píska

a dym stúpa ako Aladin...

Poloprázdna miska

banánov a skorých mandarín

Na okno mráz nakreslil krajinu

a už nie je vidieť na chodník

aj tak v túto snežnú hodinu

neprejde tam viac už nik

2.

 Na vešiaku kabát,

perčiatky, šál a baranica

Nebude mráz bodať

na trase domov a tržnica

Kúpim tam ryby, mäso hovädzie

medu kilo, čerstvé moloko

nie tak veľa, ale povedzme

do jary je ešte daľeko.....

Ref.:

Noc trvá 16 hodín

a ja a môj pes Bodrín

šliapeme ďalej snehom

v tom kráľovstve bielom.

Počul som o teplejšiom

o ženách o šampaňskom

o pláži na Havaji

kde žijú ako v raji

Ja však nič nechcem meniť

tu dosiahol som zenit

v mestečku malom, tuhom

.... za polárným kruhom....

3.

Lampy svietia ceste,

ktorá vedie z práce domov.

Na tomto tichom mieste

snúbi sa sneh z láskou stromov

A vločka s vločkou spolu súťaží

ktorá z nich sa na zem skorej usadí

a je vlastne jedno ktorá zvíťazí

Mňa ten súboj vždycky dobre naladí

Ref:

Deň 1: Ruské železodorogy a ruská milícia
Deň 2: Arktický dotyk
Deň 3: Najväčšie mesto na svete za polárnym kruhom
Deň 4: Najkrajšie mestečko v Rusku
Deň 5: Návrat do hlavného mesta kultúry