Deň 2.: Arktický dotyk

Ráno som sa zobudil okolo desiatej na suchoty. Otvoril som oči a len som tak pozoroval krajinu za oknom. Zasneženú, zalesnenú, hrdú, tvrdú, ustarostenú. Ľudské osídlia sa vyskytovali minimálne. Keď sme aj okolo nejakej dediny prešli, tak vyzerala vyľudnená, z komínov sa nekúrilo. Zato stromov a jazier tam bolo požehnane. Cesta ubiehala pomaly. Nikomu ráno moc nebolo do reči. Fíni a Nemci išli na raňajky do reštauráku, my čechoslováci sme si vytiahli desiatu, ktorú nám pripravila Barča ešte v Petrohrade. Vtedy sme ešte netušili, že z tejto situácie sa stane pravidlo, ale dať v reštauráku 140 Rbl za polievku sa zdalo veľa aj fínom. Vlak išiel bez meškania. O 19:03 sme vystúpili v Olenegorsku,do ktorého sme sa hneď zamilovali. Pekne namalovaná zasnežená vlaková stanička a za ňou, tiché a kľudné parkovisko a autobusové nástupištie. Idilka ako z rozprávky. Miestnym bolo hneď divné, čo v takúto dobu privádza 11 zahraničných turistov do ich mestečka. Prišli sme na zastávku a tam sa dal hneď s námi do reči starší pán, zjavne už mal v sebe niečoho hrejivého proti mrazu pretože jazyk sa mu plietol dokonale, ale plynulou ruštinou na nás spustil, čo sme odkiaľ sme a podobne. Tak sme mu vysvetlili, že by sme chceli stopnúť nejaký autobus, ktorý by nás doviezol do mesta, pretože tam máme zarezervovanú ubytovňu. Na čo nám vraví, že však sme mladý, tak nech ideme peši, však mesto je len 20 minút tuto rovno po ceste. Moc sa nám nechcelo takto v Rusku, niekde za polárnym kruhom, pri teplote mínus 15 hľadať mesto, hlavne keď tá cesta vyzerala, že končí už po 100 metroch a ďalej už len tma a sneh. Tak mu vravíme, že radšej počkáme na ten autobus, nech nám povie o koľkej ide. „Ja vám nepoviem nič, lebo ani sám neviem, a vôbec ste mladý, tak by ste mali ísť do toho mesta aj tak pešo.“ Tak sme sa na tej zastávke pozreli na niečo čo vypadalo ako cestovný poriadok, a podľa informácií uvedených tam, najbližší bus alebo minibus ide do mesta až za 40 minút. Ja vždy volím miesto vyčkávania chôdzu, a hlavne pri takej kose, lenže vieme vlastne kadiaľ ísť a ešte s grupou spomalených fínov a vyletnených nemcov? Tak som sa spýtal, čo by vlastne chceli oni. Tak som navrhol, že môžme počkať 40 minút na autobus (s čím súhlasila polovica) alebo, že pôjdeme skúsiť nájsť mesto (s čím súhlasila druhá polovica). Ono demokratické rozhodovanie v takej veľkej grupe býva väčšinou neefektívne a zdĺhavé, za to autokratické funguje na výbornu. Tak vravím: „My ideme s dievčatami peši, kto chce nech ide s námi, kto chce môže čakať na autobus.“ Samozrejme ochotne išli všetci. Prešli sme cez koľajisko a dostali sme sa k rozcestníku, ktorý ukazoval smer do Olenegorsku a odtiaľ to bolo do mesta po osvetlenej zasneženej ceste kúsok. Atmosféra mesta bola impozantná, ľudia oveľa príjemnejší ako v Petrohrade, vždy nám poradili ako a kam sa dostať, v centre mestečka bol kultúrny dom, bazén, hokejový štadión, kino, krčiem a barov tam bolo minimum. Naša ubytovňa sa nachádzala neďaleko od centra a nie a nie ju nájsť, tak sme spýtali tetušky čo išla okolo a ta nás ochotne odprevadila až tam. Recepčná nás láskavo prijala, že nás očakávala a tak. To by však nebolo Rusko, aby nevznikol nejaký problem. „Vy nie ste Rusi?“ pýtala sa nás, vravíme že nie. „Nemáte sebou ani jedného, čo by mal ruský pas?“ Vravíme, že nie, že my všetci sme zahraničný študenti. „A sakra“ vraví recepčná. „To bude problém, u nás môžeme ubytovávať iba občanov Ruskej federácie“ Tak sme sa tak bezradne na seba pozreli a vravíme: „A to máme ísť spať na ulicu v tej zime? Však sme tu už 3 týždne nazad zarezervovali, že tu budeme spať“ „Však áno, ale to volal rus a my sme mysleli, že všetci ste rusi“ Tak sa pýtame: „No a čo s tým teraz?“ „Ja neviem, skúsim zavolať vedúcemu“ Zavolala a vraví, dobre tak jednu noc tu môžete ostať, ale hneď skoro ráno musíte ísť preč, lebo keby mi niekto na to prišiel, tak mám veľký problém“ My jej vravíme, že samozrejme, veď 8:30 nám ide vlak do Murmansku. Tak nás tam teda nechala. Ta ubytovňa to bol skvelý zážitok sám o sebe. Hneď pri vstupe na vás dýchli šestesiaté roky, schodisko zdobila obrovká čiernobiela fotografia mesta, steny lemovali socialistické agitačné plagáty, ktoré boli venované požiarnej bezpečnosti s nápismi ako: „nefajčite v posteli“ alebo „ staňte sa dobrovoľným hasičom.“ V izbe bol chlad a interiér taký, že sa od vzniku budovy ani raz nezmenil. Niektoré postele sa v strede prepadali, no bolo to proste super, presne takéto niečo som od toho očakával a bol som na to pripravený. Záchody boli na chodbe, viď foto. Sprcha zase na prízemí, s teplou vodou, čo ma trochu prekvapilo, ale zato pekne smradľavou a pliesňou na strope. Samotna budova neslúžila celá ako ubytovňa, čo sme si neskôr všimli, ale bola to skôr akása administratívna budova, kde mal kanceláriu právnik, poisťovňa, zubár a podobne. Nemci a Fíni vymysleli, že hneď po sprche si zájdeme taxíkom sa kdesi do reštaurácie najesť. My sme ešte nejaké to jedlo sebou mali, tak sme povedali, že my ostaneme. Už zasa chudobný českoslováci. Nie že by sme na to nemali, len sme už boli unavený, ráno bolo treba skoro vstávať a stále sme sebou mali dosť potravín, ktoré bolo treba pojesť. Pred spaním som si chel zapáliť cigaretu, lenže ako nefajčiar som nemal oheň a všetci moji fajčiari už boli v reštaurácií, tak som sa išiel spýtať pani recepčnej. A ouvej. Pani recepčná mala hosťa. Na stole otvorený koňak, tortu, muziku a dobre sa bavili. Počerný, komunikatívny chlapík, ma hneď na jeden pohárik pozval, ja som sa snažil odmietnuť, ale tak dal mi oheň, spolu sme zafajčili a ja ten jeden som si predsa dal. Jeho meno bolo Eľcin, pochádzal z Azerbajdžanu a bol to typický južansky typ, niečo jak talian, alebo turek, veľmi priateľský, ukecaný, veselý. Tak som sa s nimi zarozprával, recepčná bola vydatá žena, lenže nie za Eľcina. Má byt v Murmansku, ktorý prenajíma práve Eľcinovi, ten mi vraví, že oni sa tak náramne skamarátili, že jej chodí takto spríjemňovať dlhé noci do práce. Tak sme sa spolu bavili, keď prišlo zrazu auto, recepčná strnula, že je to jej muž, nie to len naši sa vrátili z reštaurácie, vlastne prišli len po peniaze, lebo že hlavný hýriči chcú ešte vrátiť do klubu, čo im našťastie zakázala recepčná, že už je neskoro a ráno vstávajú. Nakoniec sme si s Eľcinom, ešte vymenili kontakty, že on bude zajtra tiež v Murmansku, že sa pre nás môže autom staviť a nám ukázať mesto a podobne, len vravím, že bohužial nás je 11 a do auta sa asi nevojdeme. Bohužial. Tak som sa odtiahol do mojej chladnej izby a zaspal.

Deň 1: Ruské železodorogy a ruská milícia
Deň 2: Arktický dotyk
Deň 3: Najväčšie mesto na svete za polárnym kruhom
Deň 4: Najkrajšie mestečko v Rusku
Deň 5: Návrat do hlavného mesta kultúry