Deň 3: Najväčšie mesto na svete za polárnym kruhom

Ráno sme museli podľa dohody s recepčnou opustiť ubytovňu už sedem tridsať. Objednala nám aj taxíky a poradila nám, že nech sa necháme doviesť len k želenzičnému priecestiu (odtiaľ to je na stanicu 3 minúty), pretože to stojí 40 rublov, keby sme chceli až na stanicu, zapýtali by 150. Prichádzame na stanicu, a do malinkej kafetárie sa všetci nahrnieme, aby sme niečo poraňajkovali. Predavačka bola zaskočená, pretože neočakávala takto skoro ráno nával 11 ľudí, a už vôbec nie cudzincov. Tak sme rýchlo pojedli, ja som ešte zbehol pofotiť malú, krásnu staničku. Čerstvo namalovaná, pred stanicou bola zasnežená socha jeleňa, jakožto symbol mesta, vnútri boli obchodíky, kassa a krásny budovateľský obraz symbolizujúci úspechy sovietskej kozmonautiky. Vlak prišiel, ako je v Rusku zvykom na minútu presne (bez srandy) a 8:30 sme vyrazali z Olenegorsku. Vlak bol poloprázdny, tak sa tam dalo natiahnuť a do Murmansku si ešte trochu pospať. Pred jedenástou už pomaly vychádzalo slnko a my sme sa blížili do zasneženej monopoly Murmanskej samosprávnej oblasti. Po cestách, na rozdiel od Petrohradu, sa preháňali auta prevážne Ruskej výroby a staršieho data výroby. Spoza okien sme videli niekoľko fabrík a panelákov, Murmansk vypadá ako typické Ruské industriálne mesto, ktoré bolo postavené za socializmu, na ktorom sa podpísala šmuha času. Bolo cítiť, že mesto zažil aj lepšie časy, najmä za druhej svetovej vojny, keď mu pridelili prívlastok GOROD – GEROJ, ktorým sa pýši do teraz. O jedenástej náš vlak zastavil v cieľovej stanici, rusy sa nahrnuli k výstupu, my európania sme sa nikam neponáhľali, tak sme čakali, kým sa domáci medzi sebou dostrkajú a vystúpia, nech môžeme vystúpuiť aj my ako civilizovaný ľudia bez tlačenice. Rusi vystúpili, my sme sa začli zberať a vzápätí sme dostali vynadané od vozmajsterky, že čo tam ešte tak dlho robíme, už sme mali byť vonku, že ona chce upratovať, nemá na nás celý deň, no proste huba sa jej nezavrela, ani keď sme už stáli na peróne a prerátavali sa, či sme všetci. Všetci sme boli tak trochu dezorientovaný, pretože sme nevedeli kam poriadne chceme ísť a čo vlasnte chceme vidieť. Fíni v tom mali jasno, chceli vidieť jadrové ponorky a flotilu, ale mňa už z tohto môjho plánu vyviedla už ruštinárka Ludmila, keď ironicky utrousila: „samozrejme, že prídete do Murmansku a tam vás bude čakať delegácia s muzikou a otvorenou náručou a prevedú vás prístavom, aby vám mohli ukázať prísne chránené vojenské tajomstvo“ Najprv sme však museli vyriešiť otázku, kde strávime dnešnú noc, pretože do našej ubytvne sme sa už vrátiť nemohli a lístky sme mali kúpené až na zajtra večer a ešte k tomu z Olenegorsku. Tak som dal telefón Galine, ktorá jediná z nás hovorila plynule rusky a zavolala do hotela v Olenegorsku, či majú voľné izby. Odpoveď bola kladná, aj keď nejak sme nepochopili cenu, pretože tam mali 2 a 3 postelové izby a ceny sa pohybovali od 1200 – 2000 rubľov. Nemali sme však na výber, pretože v Murmansku by to bolo ešte drahšie, išli sme na stanicu aby sme si na večer kúpili lístky do Olenegorsku. Samozrejme, všetky už boli vypredané, našťastie blízko bola autobusová stanica, a tak sme si kúpili na piatu večer lístky. A čo ďalej? Z cestopisov si pamätám, že všetci, čo boli v tomto ľadovom kráľovstve, tak navštívili sochu neznámym vojakom z druhej svetovej vojny, prezívanú Aljoša, ktorá sa týčila nad mestom a je odtiaľ výhľad na celé mesto. Galina vyjednala jeden minibus, ktorý síce fungoval ako pravidelná linka ale mal okolo 20 minút do štartu, tak nás za 150 rublov za všetkých zviezol pod k Aljošovi. Vystúpili sme na nejakom kopci, na ktorom sa rozprestieralo sídlisko, ale žiadnu sochu v nadživotnej veľkosti sme nevideli, za to sa nám naskytol krásny výhľad na prístav a záliv, okolo ktorého sa Murmansk rozprostiera. Na prístave je pozoruhodné to, že síce sa nachádza za polárnym kruhom, tak počas celého roku nezamŕza vďaka priaznivým vplyvom golfského prúdu. Vďaka tejto vojensko-strategickej polohe bolo vlastne mesto postavené a počas studenej vojny v ňom našla útočisko najväčšia flotila sovietského zväzu. Mohlo byť tak okolo – 10 stupňov, čakali sme, že bude chladnejšie, ale aj tak v porovnaní s Petrohradom, to bola kosa, na ktorú sme neboli zvyknutý a ja som si vzpomenul, že v batohu mám ešte jednu fľašu vodky, ktorú sme zabudli vypiť vo vlaku, takže sme si na zahriatie dali. Nenašiel sa z celej výpravci ani jeden, ktorému by nebola zima, a vôbec nikomu nevadilo, že ešte nie je ani obed a my už do seba lejeme destiláty. Spravili sme si hromadnú fotku a vybrali sme sa hore do kopca hľadať Aljošu. Po chvíľke sa nám Aljoša ukázal a už nebol problém sa v snehu prebrodiť k nemu.  Cestopisy neklamali. Pomník bol naozaj obrovský, výhľad prenádherný, celé mesto ležalo ako na dlani a my sme mali o zasa dôvod si pripiť na ruských padlých hrdinov. Celkový pocit z mesta by som prirovnal k zasneženej Ostrave, nad mestom dýchala tma, mesto rozlezené do šírky, do diaľky, fabriky striedali paneláky, paneláky jazierka a neobývané oblasti. Dokonca aj čo do počtu obyvateľov sú si mestá podobné: 300 000 O nejakých kulturných a historických pamiatkach nemohlo byť ani zmienky a to už kvôli zmieňovanému nízkemu veku mestečka. Od pomníku sme sa vrátili na miestne sídlisko odkiaľ sme sa mestkou dopravou dopravili do centra k vlakovej stanici. Autobus nás príjemne prekvapil, pretože bol nový, moderný s nahovorenými názvami zastávok + vždy aj povedali čo sa v poblizosti zastávky nachádza, aj keď už len zo samotných zastávok, tak ako aj z celého mesta na vás dýchala nostalgia starých časov. Cestou sme zastavili na zastávke družby, pobjedy (víťazstva), komsomolskej (pionierská), zastávka 1. mája, Gagarinová zastávka a podobne. Na stanicu sme prišli poriadne vyhladovaný, tak bolo hneď jasné kam budú sledovať naše ďalšie kroky. Na autobusovej stanici bolo niečo ako občerstvenie. Žiadny pajzel, všetko pekné, čisté, drahé.... Neboli ani poriadne napísané ceny a tak my čechoslováci sme sa postavili do radu ako posledný, že nech zistíme, na fínoch a nemcoch koľko vlastne platia. Jeden si dal mäso, zemiaky a nejaký šalát a zaplatil 250, druhy fašírku, rýžu, šalát, bum – zase cez dvesto. Tak som si tam vo výklade všimol nejaký hot dog za 20, tak keď prišla na mňa rada, tak sa pýtam, či majú aj polievku, fuzatá, stará paní vravý, že majú zelianku za 45. Vravím: „Super, tak mi dajte jednu a k tomu 2 hotdogy“ a vyšlo ma to iba 85 rublov, podobne postupovali aj baby. Nieže by sme sa z toho nejak prežrali, ale zasýtilo nás to, potom sme sa začali robiť srandu z našej ekonomickej situácie, že pri tých západoeuropanov vypadáme ako chudobný príbuzny, ale my vlastne nemôžeme za to, že ten socializmus sa u nás budoval 40 rokov a bohužial neúspešne, tak sa teraz musíme zmieriť s realitou, že nemec si dá schnitzel, fín fašírku a my hotdog. My sme sa pritom bohovsky bavili, nevieme čo si o našom obede mysleli naši zahraničný parťáci, ale nám to bolo úplne jedno. V občerstvení sme strávili okolo hodinu a pol, pekne sme sa zohriali a vyšli sme von s tým, že sa dohodneme čo budeme robiť ďalej. Ostávali nám ešte nejaké 2 – 3 hodinky do odchodu autobusu. Snažili sme sa prekecať ešte jednoho vodiča minibusu, nech nás odvezie do prístavu, kde by malo byť údajne muzeum jadrovej ponorky, najprv vravel, že tam máme ísť sami, že je to len 10 minút, potom navrhol, že by nás tam hodil za 500. Tak sme sa museli dohodnúť medzi sebou, či to vezmeme. Naša československá brigáda vystúpila ostro proti, že také zdieranie podporovať nebudeme, nemci boli zdržanlivý a fíni zas, že by tam aj išli, veď 500 rubľov nie je až tak veľa ak to rozrátame medzi 11 ľudí, potom to nie je až tak veľa, potom to previedli na eura, že to je len niečo cez 2 smiešna euráčem tak, že by sme mali ísť, no čo sme im na to mohli povedať? Prikývli sme. Lenže za tu dobu za vodič rozhodol, že aj tak s nami nikde nepôjde, to už nasralo Olliho, Marcela a Arra, že oni sa to môžu.. a že idú do krčmy. Zvyšok sme sa vybrali predsa len do prístavu. Prístav nebol ďaleko, za 20 minút sme tam boli, pokochali sme sa pohľadom na Barentsovo more, zistili sme že múzeum je dnes zatvorené a že máme prísť zajtra. Tak sme sa vrátili, už sa zotmelo a uvažovali sme čo ďalej, niektorý sa rozhodli nasledovať chalanov do krčmi, my samozrejme sme volili poprechádzať sa po meste, pretože 100 rubľov za pivo sa nám platiť nechcelo a taktiež, keď už niekam cestujem 2 dni tak to chcem aj vidieť, pretože sedieť v krčme môžem aj v Petrohrade. Tak sme išli na krásne zasnežené námestie nad ktorom bol situovaný obrovský hotel Artica, prešli sme krásnym až rozprávkovo pôvabným zasneženým parčíkom na koniec námestia a zistili sme, že už nie čo pozerať a tak nás Nicolas prehovoril, nech ideme do obchodného centra, pretože jeho ruskej frajerke sľúbil, že jej niečo privezie. Murmansk nie je mesto, ktoré by bolo orientované na turistov, preto sa hľadali ťažko nejaké suveníry. Nakoniec sme s Nicolasom našli nejaký obchodík, kde mali pekné kovové prívesky na kľúče, ktoré ho nadchli, ale nakoniec cena 220 rubľov nemca odplašila a dopadlo to tak, že jej kúpil odznak Murmansku za 13 rubľov. Chcel by som vidieť nadšenie tej rusky, ktorá čakala od svojho nemeckého priateľa, nejaký drahý darček a nakoniec dostane odznak s ruskou vojnovou loďou. Ostávala nám ešte nejaká hodinka do odchodu autobusu, tak nakoniec sme zavolali našej družbe, že v akej krčme to vlastne sedia. Názov bol naozaj príznačný: Guten morgen. Tak mi Nicolas celou cestou rozprával ako sa teší, že si dá pravé nemecké pivo. Krčma to bola naozaj luxusného vzhľadu k tomu odpovedajúcimi cenami. Nicolasa hneď potešil reklamný leták na stole, kde bolo prezentované nejake lokálne nemecké pivo, ktoré sa vyrábalo pár kilometrov od Nicolasovho domu, tak sa s letákom hneď vyfotil, a keď prišiel čašník, tak Niki zišiel palcom po nápojovom lístku na samý koniec a objednal si najlacnejšie pivo Sibírska korona za 70 rubľov, ja samozrejme tiež. Chcel som si rýpnuť prečo si neobjednal nemecké pivo, keď sa naň tak tešil (začínali od 150 a vyššie) ale pre kľud v rodine som to nechal tak, a tak som sa s tým podelil aspoň s babami a teraz s vami drahý čitatelia. Prišiel čas odchodu, tak sme sa ruzlúčili s Arrom, Galinou a Katjou, ktorý mali kúpene lístky na vlak už na dnešný večer. Strátou Galiny, nám bolo jasné, že veškeré vyjednávania a rozhovory v ruštine spadajú na nás čechoslovákov, aj keď sme vedeli, že naša ruština nie je bohvie čo, ale v porovnaní s fínmi a nemcami čo s námi ostali sme inú možnosť nemali. Prišli sme k autobusu. Autobus bol starší ako ja, starší ako ktokoľvek z nás, vyzeral že už má toho mnoho za sebou, myslel som si, že celú cestu budem spať, pretože som bol strašne unavený, ale to sa proste nedalo. Za nami sedela nejaká rodinka s malým deckom, to malo v ruke nový mobilný telefon a púšťalo si pesníčky, potom mu otec zobral, ale kľud nenastal. Tatík si tam totiž pustil nejakú priblblú hru na ktorej si nevypol zvuky, tak sme celú cestu počúvali ako striaľa do raketiek, ktoré následne vybuchávajú. No viac ako toto mi spánok kradla samotná cesta. Nemám poňatia akou rýchlosťou sme mohli ísť ale autobus hučal, ako keby sme išli aspoň 120km/h. Vzhľadom k tomu koľko mal autobus rokov, v akom bol technickom stave, aká bola zasnežená cesta moje podvedomie usúdilo, že to vlastne moja posledná cesta. Sem – tam sa spopod sedačky ozvlala rána, keď sme vbehli do výmolu, inokedy nás to všetkých nadhodilo, keď sme prešli niečo na ceste zamrznuté. Najviac zo mňa pot lial, keď sme valili dole nejakým kopcom, vodič vypol motor a zrazu bola prudká zatáčka v pravo, Olli, Marcel a Niki odburávali strach z jazdy popíjanim vodky. Vodič bol zrejme profesionál, pretože nakoniec sme dorazili živý a zdravý do Olenegorsku, doteraz mi nie je jasné ako tu vzdialenosť dokázal uraziť rýchlejšie ako vlak, ale v Rusku je viac veci nevysvetlitelných... Prišli mi do našého polárneho minimestečka a potrebovali sme sa dostať do hotelu Gornjak, kde nás očakávali. Vysvetlil som našim, že môžem zavolať taxi, ale bude to 2 krát lacnejšie ak prejdeme koľajiskom, pretože odtiaľ to je za 40 a odtiaľto zo stanice za 150. Všetci rezignovali, že nikam sa im ísť nechce, Anti dokonca povedal, že zaplatí celý taxi, len aby nemusel nikam chodiť. Tak som si bol vypýtať v neďalekej kaviarni číslo na taxi a poprosil som či by nám mohli poslať 2 taxíky na stanicu. Milá žena v telefóne mi povedala, že momentálne pošlu len jeden, za chvílu volala že posiela aj druhý a keď prišli tak ešte zavolala, či už prišli. U nás na Slovenku sa o takej službe nedá ani snívať, sám som bol prekvapený, že v takom mestečku taxíky vôbec existujú, ale že majú aj call – centrum, ktoré sa o vás tak dobré stará na mňa urobilo fakt príjemný dojem. Cestou nám taxikár ukázal potraviny, reštauráciu, bankomat, club, hokejový štadión a spomenul, že zajtra o druhej sa hrá turnaj, že sa môžme prísť pozrieť ak chceme. Keď sme prišli k hotelu, tak nám zaúčtoval iba 100rubľov. Čím viac tým ďalej sa mi začínalo páčiť v Olenegorsku. Prišli sme na recepciu hotela, tam si od nás tetušky vypítali passporty a začali nás ubytovávať. Povedali, že majú iba 1 lacnú 3 lôžkovú izbu za 700 a potom dvoj posteľové myslím za 950. Tak ja s babami som sa hneď prihlásil do toho trojkáča, ale potom sa našiel aj druhý trojkáč, kde išli hýriči Olli, Diky, Marcel a nakoniec aj dvom zostávajúcim fínom dali cenu ako nám, takže bolo všetko v poriadku. Ta cena nás milo prekvapila, pretože sme očakávali omnoho vyššiu, navyše hotelová izba bola krásna, čistá, vyhriatá, ten náš trojpostelák boli vlastne 2 izby, v jednej 2 postele v druhej 1, v každej televízor, spoločná sprcha toalety, úplne čistulinke. S izby sme mali výhlad na hlavné a jediné námestičko v meste, čo bol vlasntne jede veľký kruhový objazd a v strede boľ zasadený nejaký vysokánsky pamňtník, najprv sme mysleli, že je to kosák s kladivom, ale na druhý deň sme zistili, že to je ta banícka sekírka, pretože mesto bolo známe svojím baníckym priemyslom. Boli sme z toho taký povznesený a usmievavý, že by si o nás niekto cudzí mohol myslieť, že sme si „ něco šlehli“. Niet sa čo diviť, keď sme to porovnali s tým, čo kde sme spali noc pred tým tak to bola zmena ako zo Škody 120 do Audi TT. Vybehli sme do potravín, pojedli sme a s krásnym pocitom plne prežitého dňa a úplne vyčerpaný som zaspával v mojej komfortnej posteli....

Deň 1: Ruské železodorogy a ruská milícia
Deň 2: Arktický dotyk
Deň 3: Najväčšie mesto na svete za polárnym kruhom
Deň 4: Najkrajšie mestečko v Rusku
Deň 5: Návrat do hlavného mesta kultúry