Odchod z kraľovstva Putinovho
15.1. Utorok
Autobus odchádzal 23:35 z autobusovej stanice Baltickaja. Išiel takmer presne. Bol na Ruské pomery vcelku komfortný. Bol poloprázdny, za to veselý. Cestovala s nami arbeit grupa ruských chlapov vo veku od 30 do 50 rokov, čítajúca 8 chlapov a 5 litrov vodky. Celou cestou hádzali frky a boli hlučný takže sa spať nedalo, ono by sa nedalo ani tak, pretože na ruských cestách to docela dosť hrká a hádže. Na hraničný prechod Ivangorod – Narva sme prišli okolo tretej ráno. Na ruskej colnici sme všetci museli so svojou batožinou vystúpiť a ísť sa dať precliť do budovy slúžiacej na tieto účely. Vošli sme do budovy, dostal som sa na radu. Colník s vážnym a dôležitým výrazom v tvári díval na mňa uprene, porovnával fotku z pasu, ktorú mám z mojich 16 rokov ešte bez brady a s výražkami na tvári. Potom asi 3 razy kontroloval číslo pasu, potom zas pod ultrafialovým svetlom kontroloval každú stránku môjho pasu osobitne. Ďalej sa ma spýtal kade som do Ruska prišiel, tak mu vravím, že cez letisko Pulkovo, a má to tam napísané na tej pečiatke môjho príjazdu. Po kontrole som si tam všimol, že tam majú aj pás, podobný tomu na letisku, pod ktroým sa kontroluje batožina. Ale s letištnými zariadeniami to malo spoločné fakt len ten pás. Zariadenie bolo zrejme mimo prevádzky, ale taký monitor, ktorý bol súčasťou zariadenia som videl naposledy na základnej škole, kde sa používali počítače PP06, predchodcovia rady 286. Bolo to niečo medzi televízorom Tesla a starým IBMkovým monitorom. Colnica bola fakt zaujímavá, nás len mrzelo, že sa tam nemôže fotiť. Vyzeralo to tam ako v kybernetickom múzeu zo 70-tých rokov. Po prehliadke arbeit grupa nenasadla do autobusu, ale svorne vytiahli cigarety a začali fajčiť, no hneď na nich vybehol colník, že v tomto priestore je fajčiť zakázané, dokonca pohybovať sa mimo autobusu tiež, tak nech si hneď nastúpia. Tak sme si nastúpili. Prešli sme 50 metrov a zase sme zastavili, pretože bol Duty-free shop. Potom nasledovala Estónska hranica a to už bola iná úroveň. Hurá Európa. Colníčka prišla do autobusu, pozbierala od všetkých pasy. Po polhodine nám ich všetky vrátila a mohlo sa ísť. Po prekročení hranice sa nám objavil trochu iný svet. Jednak cesta nehrkala, jednak boli všade nápisy v estónčine – čo je jazyk podobná fínskemu, a jednak všetko bolo vysvietene. Nikdy v živote som z reklám nemal takú radosť ako teraz. Hneď od prvého momentu bolo jasné, že tu majú perfektne rozvinuté služby. Množstvo obchodov a obchodíkov, ktoré boli síce zavreté, ale dýchala z nich orientácia na zákazníka. O prístupe k zákazníkovi v Rusku by sa dala napísať dlhá esej. My to už tu s Ollim berieme s humorom. Vždycky keď vidíme neochotné ksifty ruských predavačiek, tak vravíme: „Prepáčte, že som prišiel nakúpiť do vášho obchodu.“ Čím ďalej sme cestovali, tým boli naši spolucestujúci zhulákanejší a hlučnejší. Napriek tomu sa nám podarilo okolo 4-5 hodine rannej zaspať.
1.deň - Odchod z Kralovstva Putinovho
2.deň - Najkrajsie hlavne mesto Europy
3.deň - Kunda