3. deň - Kunda
17.1. Štvrtok
Na druhý deň sme sa zobudili pred dvanástou skôr na suchoty ako na vyspatosť. Pri raňajkách sa ma snažila Barča presvedčiť, že to mesto vlastne ani nebola Kunda, ale Kumba, ja som sa však nenechal odradiť a išiel som si to na recepciu overiť. Tam sme mohli používať bezplatne počítač s internetom a tak som veľmi rýchlo a elegantne Kundu našiel. Hneď mi bolo jasné, že holky o tom meste dávno vedeli, len mi to nechceli povedať, aby ma náhodou nenapadol stupídny nápad: ísť sa tam vyfotiť. Tak som sa urazil a rozhodol sa, že tam pôjdem aj sám. Prišiel som na izbu , začal si pakovať ruksak a zberal som sa na stanicu zistiť odchody vlakov (bohužiaľ vlaky v Estónsku sú málo rozvinuté a na internete som nenašiel cestovný poriadok.) Kým som sa balil, tak sa ku mne pridala aj Danka. Išli sme na vlakovú stanicu, ktorá bola kúsok. Vôbec nepripomínala hlavnú stanicu v hlavnom meste krajiny. Boli tam 4 nástupištia, na ktorých stál 1 lokálny vlak. Vlastne za celý deň tam prejdu iba 2 medzinárodné vlaky. 1 do Moskvy a 1 do Petrohradu. Vošli sme do budovy stanice. Na to aká bola stanica malinká, budova bola výbore zariadená. Boli tam 2 internetové kaviarne, herňa, informácie, elektronické tabule, poriadok a čistota. Spýtal som sa tetušky za pokladňou, kedy ide vlak do Kundy. Bolo mi povedané, že do Kundy chodí iba nákladný vlak, kvôli miestnej cementárni, ale že bude lepšie ísť autobusom. To mi bolo trochu ľúto, pretože silne preferujem vlakovú dopravu a v Estónsku som sa vlakom ešte neviezol. Išli sme na autobusovú stanicu, tam sa tety pýtame kedyže to ide Kundy, vraví že 13:30, spýtal som sa jej, koľko je momentálne hodín, vraví že 13:30. Tak sme sa pustili behom na nástupište, boli tam 2 autobusy a ten čo bol ďalej už zatváral dvere. Riskli sme to a utekali za ním. Keď vycúval, podarilo sa nám ho zastaviť a otvoril dvere. Pýtam sa ho, že či Kunda. On že hej. Správny risk. Nastúpili sme si a vyrazili. Cestou sme si s Dankou čítali informačné bulletiny o Talline. Danka po Rusky, ja ten istý po Anglicky. Človek by neveril koľko rozdielov je v bulletine o jednom meste smerovaných pre 2 rôzne typy cieľových zákazníkov. V Ruskom nebol vôbec uvedený pamätník sovietskej okupácií, ani bývalé sídlo KGB, kde našlo počas Estónskej okupácie smrť alebo rozsudok na deportáciu na Sibír tisíce Estónskych občanov. V anglickej verzii bol ako zaujímavosť typ na prehliadku jedno z Tallinských sídlisk ako architektúrka sovietských čias s fotkou typického škaredého paneláku, ktorých je aj u nás požehnane. Pre západného turistu to môže byť naozaj zaujímavá „podívaná“ v čom boli ľudia kedysi ochotný žiť, no v Ruskom bulletine o tom samozrejme nebolo ani zmienky, pretože by to vôbec pre nich nebolo zaujímavé ani výnimočné bo takmer všetci v takých panelákoch do dnes žijú a dokonca ich aj naďalej stavajú. Za to v ich sprievodcovi bol bohato rozpísaný dom v ktorom kedysi pôsobil A.S.Puškin, katedrála Alexandra Nevského alebo pamätník sovietským hrdinom z druhej svetovej vojny. O 15:00 sme prišli do Kundy. Na wikipedii som sa dozvedel, že:
Kunda je malé přístavní město v severním Estonsku v kraji Lääne-Virumaa. Leží při ústí stejnojmenné řeky do Finského zálivu 100 km východně od Tallinnu. Má rozlohu 9,85 km² a čítá 3966 obyvatel (2005).První zmínka o zdejším osídlení pochází z roku 1241. Významnou se Kunda stala díky přístavu, postavenému v 19. století. Od roku 1870 zde funguje největší estonská cementárna. K výrobě cementu se zde používá vápencový slín, vápenec a jíl těžený v okolí města. Cementárna se jmenuje Kunda Nordic Tsement (součást nadnárodního koncernu HeidelbergCement). V roce 2004 zde začala (i s pomocí českých specialistů) výstavba celulózky Estonian Cell s výrobou termomechanické buničiny, nájezd výroby v roce 2006.Kunda je napojena železniční tratí do stanice Rakvere ležící na hlavní trati Tallinn–Narva. Trať je využívána výhradně pro nákladní dopravu, především pro potřeby cementárny. Provozovatelem trati je společnost Kunda Trans.V roce 1893 zde byla postavena první hydroelektrárna v Estonsku.V městečku je hotel (nižší kategorie), několik restaurací a dva supermarkety. Je zde také muzeum cementu.
Vystúpili sme z autobusu. Zastávka a jej okolie boli pobiedne. Celkovo to tam vyzeralo ešte horšie ako na autobusovej zastávke v Lietavskej Lúčke. Išli sme si spraviť fotky s Kunda Guesthousom, s Kundakomandom , aj s mapou mesta aj s dopravným značením obce. Po 15 minútach už sme nemali čo robiť a autobus nám išiel za trištvrte hodinu. Tak sme sa prechádzali po Kunde. Uvideli sme tam dokonca Škodu Favorit a keď sme sa lepšie pozreli, tak mal českú poznávaciu značku, lenže kým sme sa spamätovali zastaviť ho tak už bol dávno za zatáčkou. Zrejme to bol nejaký český dobrodruh s podobným zameraním ako my. Bolo by super si s niekým na severe Estónska pokecať česky. No škoda. Autobus do Tallinna priamy nešiel (iba jeden za deň chodí). Tak sme museli ísť do Raakvere a odtiaľ s prestupom do Tallinna. Na vodičovi autobusu bol vidieť jeho odpor k rusom, pretože keď sme sa ho niečo po rusky pýtali (vzhľadom k jeho veku som to po anglicky neskúšal), tak nám odpovedal vždy po estónsky z čoho sme my nerozumeli ani figu. Do hlavného mesta sme sa vrátili pred siedmou a upaľovali sme do prístavu stretnúť Galinu a Barču. Našťastie sme ich zastihli. Porozprávali sme si celodenné zážitky a išli sme nakúpiť veci na cestu. Taktiež som kúpil pol litra VANA TALLINN, chceli sme kúpiť provokatívne aj jednu fľašku Ľudmile, ale úplne nám to vypadlo z hlavy. Zapadli sme do nemeckej reštaurácie na polievku a potom sa odobrali na autobusovú stanicu odkiaľ nám 23:00 išiel autobus. Cestou som sa ako správny študent oboru financie odfotil u Estónskej centrálnej banky. Tallinn a vlastne celé Estónsko bolo veľmi príjemné a milé, vodiči tolerantný, ľudia v obchodoch príjemní a ochotní. Keď som si spomenul na Rusko, tak by som najradšej ešte týždeň ostal v Estónsku. V jednom cestopise, ktorý som čítal na internete od jedných Slovákov, charakterizovali Estóncov ako vyspelý a poriadku milovný národ veľmi podobný fínom, akurát nie sú takí psí čumáci ako ich severní susedia, s čím môžem 100 percentne súhlasiť. Autobus bol takmer plný rusákov a už to začlo. Naša Russia... Za mnou sedela žena so synom okolo 20. Bol strašne rozmaznaný a umravčaný, furt sa na všetko sťažoval a každému chcel dať cez hubu alebo ho zabiť. Samozrejme nikomu to nepovedal priamo. Potom chytil do ruky telefón a začal si tam púšťať zasrané zvonenia. V normálnej krajine, by to o 23:50 nerobilo ani 7 ročné dieťa pretože by mu došlo, že to môže rušiť spolucestujúcich, alebo by mu to pripomenul rodič. Do toho všetkého začal húkať celoautobusový alarm, hneď ma prebral a nikto nevedel čo sa deje. Naposledy som taký rachot počul, keď na kolejích v Karviné nejaký chytrák aktivoval o 3 ráno požiarny alarm. Tento alarm bol tiež požiarny. Zo záchodu vyšiel ďalší mladý, pytomý rus. Nemohol vydržať hodinu do hraníc a išiel si umne zapáliť cigaretu na záchod. Lenže tam bol protipožiarny senzor, s tým určite nerátal, pretože v Rusku sa fajčí všade a vždy a nič pri tom nehúka, no proste.... pustite rusa za hranice.... Hranice prešli v pohode. Rozmaznaný rus s mamkou vybrali z batožinového priestoru asi 6 pašeráckých tašiek, lenže nikto im do toho ani nekukol. A tak sme pokračovali smer Petrohrad. Hneď za hranicou začalo hrkanie a hádzanie, až tak že mi spadla bunda, ktorú som mal uloženú hore, nad hlavou. Napriek tomu všetkému sme zaspali a živý a 
zdravý sme sa dopravili do Petrohradu.
1.deň - Odchod z Kralovstva Putinovho
2.deň - Najkrajsie hlavne mesto Europy
3.deň - Kunda