2. deň - Najkrajšie hlavné mesto Európy

16.1. Streda

No už o 6:00 ráno sme boli v Tallinne. Arbeit grupa vystupovala za veľkého rámusu o zastávku skôr, čím nás všetkých zobudili. Už nehovorili ani po rusky. Bolo to niečo medzi španielštinou, rumunštinou, svahilštinou a tatárskou ruštinou. Dorazili sme. Vystúpili sme. Prešli sme cez čakáreň, kde boli automaticky sa otvárajúce dvere. To ma hneď potešilo, v Rusku už som si úplne zvykol, že všetky dvere si musím otvárať manuálne, najmä tie od metra sú prípad pre psychológov a trénerov posilňovní. Tallinn je mesto maličké, okolo 400 000 tisíc obyvateľov a z autobusovej stanice do nášho hostela to bolo peši len 15 minút, ale aj tak sa nám to nechcelo hľadať a vzali sme si taxi. Ako sme tak išli pustými, vysvietenými a dobre značenými ulicami oblievala ma eufória z návratu do Európskej únie. Civilizovanej. Na uliciach o tomto čase neboli k videniu žiadny ožrani vracajúci sa z klubu natrhnutým uchom, rozopnutými gaťami a spievajúcimi častušky. Neboli odpadky a rozmlátené fľaše skrz na skrz ako to býva v Petrohrade o takejto rannej hodine. Iba náš taxi a pár áut na cestách. Po tom ako sme prešli supermoderné administratívne centrum s vysokými presklenými budovami, sme boli zrazu v prístave a odtiaľ po jednej odbočke v historickom centre mesta. Historickým centrom mám namysli nie 1 kostol a námestie s fontánou, ale naozajstné stredoveké mestečko obrnené veľkými hradbami a lemované malými kamennými uličkami, z ktorých každá skrýva v sebe svoj zvláštny nádych a prekvapenie. Prirovnal by som to k Českému Krumlovu. V tomto mestečku sa nachádzalo 12 kostolov a 20 múzeí, milióny reštaurácií a obchodov zo suvenírmi. Keď sme sa pýtali Ľudmily, čo je v Tallinne k videniu, tak odpovedala: „V tom mestečku? Veď tam je len jeden kostol a 2 ulice, tam je vám zbytočné ostávať cez noc.“ Taxi nám zastavil hneď pred hostelom. Tam nás čakala príjemná recepčná, zaplatili sme a išli sme dospať prebdetú cestu z autobusu. Nespali sme však samozrejme dlho, pretože sme toho chceli čo najviac vidieť. O 12:00 už sme boli v pozore a vyšli sme do ulíc. Počasie bolo zatiahnuté, sychravé, ale hlavne že nepršalo, pretože predpoveď hlásila na tie naše 2 dni dážď. Tak sme sa motali uličkami s cieľom dostať sa na hlavné námestie, čo sme objavili hneď po chvíľke. V strede stála stará veľká radnica v tvare kostola a dookola domčeky v tvare ako v Žiline na Mariánskom námestí. V jednom z nich bola banka, kde sme hneď zmenili rubľe za estónske koruny vo veľmi výhodnom kurze. Pracovníčky boli milé, ochotné, hneď keď videli že sme tam prišli, otvorili ďalšiu priehradku aby sme nemuseli dlho čakať (To znie v Rusku ako non-sense). Hovorili perfektne po anglicky aj po rusky. 1 estónska koruna stála približne 2,3 Sk a jej kurz je fixne naviazaný na kurz eura v pomere 15,6466 EKK za 1 Euro. Tým, že majú tento fixný kurz majú o 1 maastrichské kritérium menej k tomu, aby splnili podmienky pre prijatie spoločnej európskej meny v krajine. Na estónskych korunách je zaujímavé to, že už dvoj koruna je papierová a nominálne hodnoty majú usporiadané v systéme 1,2, 5, 10, 25, 100 a 500 estónskych korún. A tak človek chodí stále s gučou bankoviek, myslí si aký je bohatý a pritom nemá ani na to aby si zaplatil večeru. Ceny boli v Tallinne, takmer ako v Petrohrade, lenže v Petrohrade sú ceny v rubľoch a v Tallinne v EKK, takže Tallinn bol 2,3 krát drahší. Samozrejme boli v úplnom centre, takže to je relatívne zrovnanie. Po chvíli sme našli mestské informačné centrum. To som v Rusku za 5 mesiacov videl len raz, v Novgorode, lenže tam to bol skôr obchod zo suvenírmi, za každú mapku bolo treba platiť a tá paní čo tam sedela a mala poskytovať informácie nám svojim pohľadom dala najavo, že ju vyrušujeme pri čítaní dobrého časopisu, takže jak rýchlo sme tam vošli, tak rýchlo sme aj vyšli. V Petrohrade som videl jednu búdku s nápisom Tourist Information, lenže ta nebola nikdy otvorená. V Talline sme vošli, spýtali sme sa či majú mapu mesta, tetuška nám hneď dala čerstvo vytlačenú farebnú mapu vo formáte A3. Keď sme sa spýtali čo sa dá v Tallinne vidieť, tak nám to ochotne zakrúžkovala na mape a taktiež sa aj popýtala odkiaľ sme a ako sa nám Tallinn páči. Potom sme si zobrali zadarmo 10 kúskov informačných bulletinov, nech máme večer čo čítať a nech sa dozvieme niečo zaujímavé o meste aj celej krajine. A tak sme sa prechádzali uličkami, vychutnávali atmosféru, robili fotky. Našli sme dokonca aj reštauráciu „U Švejka“ lenže bola zavretá, a jesť v historickom centre vzhľadom na náš rozpočet sme zrovna neplánovali. Tak sme sa rozhodli, že historické centrum si necháme na zajtra, keď budeme mať a išli sme do prístavu, pretože Galja mala v pláne ísť na druhý deň na otočku do Helsínk a chcela zistiť ceny trajektov. Prístav bol hneď za bránou zo starého mesta. Všade dookola boli alkohol shopy, pretože po vstupe Estónska do EU začali pravidelne prichádzať za lacným alkoholom fíni (z Helsínk to je len 1,5 hodiny) tak húfne ako kedysi Slováci do poľského tešína za maslom, nelegálnymi audiokazetami a inými somarinami. Prístav bol moderný, z vnútra vyzeral ako letisková hala. Po prístave sme išli do administratívneho centra. Kúpili sme si lístky na mestskú dopravu (13EKK – 1 jazda, neprestupný) a s naším zmyslom pre spontánnosť sme si povedali, že hneď do prvého autobusu nasadneme, a pôjdeme „ať to jde, kam to jde“ chceli sme sa dostať niekam do periférie nech si zistíme ako si žijú skutočný Tallinčania a taktiež si dopriať exkurziu po meste. Prišiel autobus 112, vošli sme, štikli sme si lístky, autobus zabočil doprava, ozvalo sa niečo podobné ako maďarský vianočný prípitok, autobus zastal, otvorili sa dvere, všetci vystúpili. KONEČNÁ. 13 EKK v prdeli. Vychechtaní vyšli a vravíme si, že skúsime električku, tá predsa v centre mesta konečnú nikdy nemáva. Elektríčka číslo 3, vyrobenou v ČKD Praha – inak modernou, nás doviezla niekam na perifériu mesta. Budovy silno pripomínali sovietsku architektúru zo 70-tých rokov. Už nám pomerne aj vyhládlo, tak sme sa rozhodli niekam pojesť. Vracali sme sa po tej istej ceste ako sme sem prišli. Z diaľky som uvidel aj národný futbalový štadión, ale dievčatá nemali pochopenie pre moju lásku k futbalu a tak mi nebolo dopriané sa k nemu dostať a spraviť si pár fotiek. Mali sme namierené do údajnej pizzerie, ktorú videla Galina cestou z električky. Hlad nás už lámal a konečne sme na ulici Livaliana našli reštauráciu v zeleno –bielo-červených farbách. Bohužial sa z toho vykľula maďarská reštaurácia, kde my moja národná hrdosť nedovolila ani otvoriť dvere, tak sme skúšali šťastie ďalej, prišli sme k nemeckej reštaurácii, tam zas Galina povedala, že nemecké jedlá môže jesť aj doma, indickú mi zamietli, pretože tam majú moc štipľavé jedlá, ostávalo sa rozhodnúť medzi čínskou a španielskou. Čínska nevyzerala nič moc, skôr to nebola ani reštaurácia, ale miesto rýchleho občerstvenia s posedením, tak sme sa vybrali do španielskej. Len čo sme otvorili dvere, pochopili sme že tam nepatríme. Všetko bolo tak noblesne pripravené a naaranžované. Podošli sme k stolu a keď čašník prišiel s tým, že nám vezme kabáty, už nám bolo všetko jasné. Nemusel ukazovať ani jedálny lístok, aby sme pochopili, že to naša cenová kategória nie je, ani keby sme chceli robiť formy. V sekunde sme na seba mrkli a rýchlo sa rozhodli pre zbabelí útek. Však aj tak nás tam nikto nepozná a navyše sme hovorili rusky, takže sme ani našej krajine nespravili zlé meno :-) Holt čína sa ukázala ako správne miesto pre naplnenie našich vyhladnutých a vyzimených žalúdkov. Objednal som si tam aj pravé estónske pivo A. de Coq (nic moc). Po obede navrhla smer Galina: Katedrála Aleksandra Nevského. Krásny pravoslávny chrám v typickom ruskom štýle, pekne zachovaný, z vnútra vyzeral ako všetky ostatné kostoly v Rusku, a keďže už k ním vybudovaný odstup (po Novgorodskej výstaveve ruskej ikony, kde bolo ikon neuveriteľne veľa, všetky vyzerali rovnako, výstavná chodba bola neuveriteľne dlhá a keď sme došli konečne nakoniec, tak nás čakala druhá, taká istá dlhá chodba späť – bol to ešte traumatickejší a vyčerpávajúcejší zážitok ako Petrohradská ermitáž), tak sme rýchlo aj vyšli. Išli sme sa pozrieť na hradby odkiaľ bola vyhliadka na mesto. Galina si potom išla kúpiť lístky na trajekt v cestovke neďaleko nášho hostela a rozhodli sme sa ísť na izbu odpočinuť si trochu, pretože sme už boli dosti premrznutý a vyčerpaný. Na izbe som hneď zaspal, zobudil som sa až za hodinu a niečo. Otvorili sme slávny estónsky koňak VANA TALLIN. Obsahoval 45 voltov a bol veľmi sladký a chutný. Mne osobne pripomínal tatranský čaj, preto som navrhoval, aby sme si z neho spravili grog: do šálky ho zaliať vriacou vodou, bohužiaľ sme pili rýchlejšie ako stíhali realizovať skvelé nápady takže k tomu nedošlo. Na ulici sa už zotmelo a ochladilo a to bol tiež jeden z dôvodov prečo sme sa chceli vnútorne rozohriať. Vyšli sme opäť do uličiek a túlali sme sa bez nejakého cieľa večerným Tallinnom. Vyšli sme po schodoch na hradby a tam sa nám odkryla ešte krajšia vyhliadka na mesto ako bola tá pred tým. Keďže už bola tma, tak sme aj tak toho moc neuvideli, Barča sa pokúsila spraviť nejaké fotky, ale vyzerá to rovnako ako keby fotila Prievidzu v noci z vlakovej stanice. Len tma, kde tu svetlo, nič konkrétneho. Po romantickej prechádzke sme zišli opäť dole do prístavu, kde bol situovaný hypermarket aby sme si nakúpili nejaké jedlo na raňajky. Videli sme tam aj tie ogurce o ktorých vravela Ľudmila. Mňa tam uchvátil najviac výber piva. Uvidel som tam Kelta, ktorého ho som ani u nás už dlho nevidel a s Topvarom patrí k mojim najobľubenejším slovenským pivám. V prepočte vychádzal niečo cez 50Sk a už som sa videl ako si ho večer na izbe otváram a vychutnávam, v tom mi udrel do oka Pilsner Urquell, stál len niečo cez štyridsať, no v Rusku by ste za neho dali vyše stovky. Tak som sa vnútorne rozhodoval medzi pravým českým chmelom a pravým slovenským jačmeňom, no po vzpomienkach z Anglicka, kde som si dal po 2 mesiacoch pravý český Staropramen a vyvolal vo mne nezabudnutelný pocit slasti, vyhral chmel. Dal som si ho do košíka a ako som sa tak postupne sunul k liehovinam, všimol som si 2dcl plaskačky vodky. Hneď som si spomenul, že VANA TALLINN pomaly vyprchá a pred námi je ešte prechádzka po zálive, tak som našiel Barču aby sme sa poradili, ktorú plaskačku si vyberieme. Keď už sme ju mali skoro v košíku, tak prišla predavačka a upozornila nás, že v Estónsku sa predáva alkohol iba do 20:00 a už je skoro deväť. Hneď som sa spýtal, či to platí aj o pive. „Bohužiaľ, áno“ odpovedala. „A kde si ho mám teda kúpiť vyhŕkol som zdesene.“ „Teraz už len v bare“ odpovedala príjemným hlasom. Hneď sa mi príjemná nálada zmenila na tlakový hrniec pri teplote 99 stupňov a naše plány o prechádzke po pobreží sa zmenili za návštevu krčmy „U Švejka.“ Tak krásne som bol namotivovaný, že si dám jedno české vychladené pred spaním, a tak mi rvalo srdce, keď som ho vracal nazad do regálu. Div, že mi slzy nevyhŕkli. Teraz z odstupov času vnímam ten Estónsky zákon pozitívne. Naozaj je to dobrý nápad. Ulice mesta sú večer, tiché pokojné aj bezpečné. Za celú dobu sme tam videli len dvoch na mol opitých chlapov, aj to boli rusi, ktorí si k tomu vedia pomôcť v každej situácii, aby sa dostali, tam kam potrebujú. Týmto zákonom sa zreguluje počet spontánne zhulákaných ľudí podľa môjho odhadu o 90 percent. Spontánne opití ľudia tvoria väčšinu, oproti tým ktorí sa plánujú dať pod paru. Tí „plánovači“ sú skôr ľudia, ktorí sa dopredu dohodnú so známymi na chatu a na byt, tam si vypijú, ale nerobia problémy na uliciach. Keby bolo referendum u nás o podobnom návrhu zákona, tak by som určite hlasoval za. Z hypermarketu sme nabrali smer hostel, pretože Galja, už chcela ísť spať, bo ráno vstávala na trajekt a my sme potrebovali zas zložiť nákup. Tam sme dorazili Vana Tallinn a išli sme hľadať švejka z jeho českým pivom „ať to stojí, co to stojí“ Uličky v starom meste sú také malinke a všelijako zakrivené, že aj z mapou sa človek nie vždy dostane, tam kam chce. Najhoršie, že sme nevedeli ako sa volá tá ulica, kde sme Švejka stretli. Asi po 30 minútach blúdenia sme ho našli.... Lenže bol zavretý. Oficiálne sa mal zatvárať o 23:00 a bolo len niečo cez desať , v reštaurácii U Švejka bolo pozhasínané. Takmer som sa hodil o zem. Odniesla si to však len moja čiapka a rukavice. Tak sme sa spustili po ulici z renovovaným plánom, padneme do prvej hospody, kde čapujú hocijaké pivo „ať to stojí co to stojí.“ Neďaleko od Švejka sme našli pub v typickom anglickom štýle s názvom „Hell Hunt“ tak tam sme aj zapadli. K môjmu veľkému potešeniu čapovali tam Staropramen za prijateľnú cenu, tak sme do toho šli. V ten večer sme si s babami bajéčně pokecali, ako nám je tu spoločne dobre, aké máme šťastie, že sme sa tu zišli taká výborná partia, rozanalyzovali sme si, čo všetko dobré a zle sme spolu v Rusku zažili. Keď už bola Barča chytená, vtedy povie aj to čo nevie, nejak spomenula, že na mape Estónska smerom na Narvu videla mesto Kunda a mne hneď bolo jasné, čo na druhý deň budeme robiť. Po tom ako som bol s bráchom v decembri 2006 v poľskej dedinke Kokot, som si predsa Kundu nemohol nechať ujsť. Vrátili sme sa z hospody a hneď sme po vyčerpávajúcom dni zaspali.

Intro

1.deň - Odchod z Kralovstva Putinovho

2.deň - Najkrajsie hlavne mesto Europy

3.deň - Kunda